
Z.Z.Z.
Zmätená. Zlomená. Znovuzrodená.
Mala som všetko a teraz...Kde to všetko odišlo? A bolo na nás čas? Kto za to môže, Že ten oheň pohasol v nás, Že iskra nepremenila sa v plameň, Že z vody nebol oceán, A z vetra víchor....a boli sme si tým istí? Ja teda áno a čo ty? Kde bola tá trieska, a kde stále je? Ak mi ukážeš ako na to, vytrhnem ju aj s novým koreňom, čo zdá sa, tam začal klíčiť....Nie, vo mne chyba nebola...bolo to v nás
Nič som nečakala...Nič som nežiadala...O nič som neprosila...O nič som neusilovala...Len o nás...A slová....slová? Kde boli, Kde boli, keď ich bolo treba? A skutky....Skutky? O nich ešte málo, čo to je, letmý dotyk, letmejší pohľad a nakoniec ani vzduch? Keď nie je ani to, tak čo zostáva? Nádej je posledná, ozaj posledná aj bola...a potom- ticho. Ani pulz radosti, ani rytmus dychu, ani tlkot lásky...ani, ani, ani. Chcela som tak veľa?
Svet je farebný a nekonečný ako naša myseľ a pocity ešte viac, avšak fantázia vyhráva...čas ich všetkých sleduje a udáva im tempo, hojivé tempo. Sloboda nie je až taká zlá, ach, vôbec...Je taká krásna, ako len ju vidíme a taká veľká ako len jej dovolíme...a chcela som? Musela som? Nie, šla som a to vpred, ako keď do plachiet lode sa oprie vietor, morský prúd potiahne rybí húf, a slnko rastlinu do výšky...záleží ako dlho? Záleží kedy? Nie, iba teraz, pretože cesta je dôležitá, cieľ je nestály...ale aj tak záleží na tom, čo si praješ...pretože to tvorí tvoj príbeh...tak ako kedysi pre mňa láska.