Od nôh
Prelínanie v tichosti
Ovca zablúdená
Brodí sa v snehu,
V snehu po kolená.
Bečí, narieka,
Pomoc jej núka
Akurát tak svorka vlkov.
Lačné tvory bez duše,
Jeden trhá, druhý kúše,
A ďaľšie hodujú.
Nie krv, nie mäso,
Leč strach ich ženie,
Strach obete, čo neutečie.
Ovca sprostá bečí,
Cez krovie si vlnu ničí,
A pach zúfalstva rozsieva.
Ľutuje svoje počínanie,
Klam prvého svitu
Ju vyhnal na pole.
Tráva sa zelenala bludom,
Ale vôkol nej nik,
Ani prichýliť sa k ľuďom.
Kde schovala by sa,
Pod korene, do krovia?
Stopy v snehu ju prezradia.
Už ju drápu,
Od nôh nedajú pokoja,
A ona bečí, kým údy nepovolia.
Vlky vrátia sa do hory,
Číhajú na každého,
Koho klam jary ochromí.
Kvapôčky rudej v snehu,
Biela vlna na kríku,
A stopy vlčie odtlačené
V tráve zelenej.
Nech bohovia chránia
Duše zblúdené,
Vôňou snežienok omráčené,
A hôr snežných sa stránia.