Z.Z.

Zapáľ ten oheň, 

Alebo uhas plameň. 

Kiežby som verila ďalej, 

Láske planej, 

Kiežby som verila, 

Kiežby, Kiežby...ale už nie.

Je to o dvoch ,

Spojených svetoch, 

Jeden nemôže jestvovať, 

Kým druhý prestáva milovať. 

Len si spomeň, 

Kde je toho koreň, 

Bojuj, neprestávaj, 

Slzy krvácať nechaj.

Prosím, ak je to sen,

Tak ma ešte nebuď, 

Chcem ešte len, 

A nie hneď zabudnúť. 

Skúšaš, koľko duša vie toho zniesť. Skúšaš, či to ide poľahky, či tŕnistou cestou. Skúšaš ale v prvom rade mňa, nie ako trpezlivosť, skôr či to zvládnuť sa dá. A prečo nie? Veď už toľko brehov a sĺz riek, ktoré ho zmáčajú som už prebrodila. Ved nekonečným pralesom šípov, už nie Amorových, som sa popichala. A nechala. Pre to, čo chceme, sa oplatí bojovať. Ale keď prídeme do konca šťastného, vážne sa nám to oplatilo? A je to koniec? Koniec lásky a začiatok niečoho krásneho, čo to zachráni- samota. 

Žiada sa niekomu liek,

Na chorobu, 

Na starobu,

Na hriech?

Nech sa páči, 

Tu ich je ,

Niekto ako ja ich nepotrebuje, 

Ja už mám, čo hrdlo ráči. 

Stoj, cudzinec!

Vari ma poznáš a aj oslovuješ?

Jasná to vec!

Čo chceš, alebo len provokuješ?

Ani ani, 

Mladá pani, 

Len som šiel okolo,

Na nejedno kolo.

Aké, ak smiem...?

Piva, samozrejme, ďalej nepoviem.

Ale zdá sa mi, vaše rysy tváre...

Povedome, ved práve!

Ach tak...

Urazil som vás?

Nie, iba ak...

Nepýtam sa sto ráz!

Vaše meno isteže, 

Prepáčte, len istota. 

Odpustené je, a nuže...?

Och, pardon, volám sa Samota.

Až mi je do plaču, ako ma to ako jed rozožiera z vnútra, ako to putuje z končatín k jadru. Ako to nemôže prestať, je nenásytný, chce viac. A keď dostane všetko, odíde? Nájde si novú obeť? Alebo zostane so mnou naveky? Nemožno dýchať, nemožno myslieť. Stratená je moja nádej ako aj city.

Nezlomí ma už pohľad. Môže zrak darmo blúdiť, ale to, čo chce, nenájde. Nezlomí ma už dotyk, moja koža akoby odumrela a vnútro pod ňou tiež. Slová už nič neznamenajú, prečo by mali zachrániť to, čo už je stratené?

Vzlyky sú potlačené. City zrovna tak. Sny nadobudli podobu inú, čo by sa splniť dala. Strata premenená na vzduch a spomienky v prach. Duša túži po inom, čo dá sa dosiahnuť. Čo viac si priať? K dokonalosti sa dá dostať aj spôsobom, čo cudzí je mnohým z vás. Ak túžite po poznaní, musíte sa vzdať toho, čo máte doteraz. Inak cesta zbytočná, cieľ nevidíte.

Skúsené bolo,

Ale stratené mnoho,

Zostal už len sám on,

Toho srdca skon.

Márna snaha,

Lásky vraha,

Studené ani oceľ,

Zahmlená už nie je myseľ.

Žiaľ preč dávno,

A teraz je dáno,

Aby vyšlo to áno,

Pre mňa nové ráno.

Už neverím na lásku,

Už nezažijem skazu, 

Čo keď som bola na vlásku,

Podvolila vnútro mrazu.

Zapáľ ten oheň,

Alebo uhas plameň.

Čo ak je už neskoro?