Zrkadlo

Je tma,

A neskoro večer, 

Ide ona sama,

Do očí príšer. 

Ani vetra,

Ani vlka v takej hodine,

Ani vidieť z metra,

Ďaleko ona je v rodine.

Čo tam snorí, 

Mala by spať, 

Nie sa túlať, 

Zlý duch sa vynorí. 

Kopýtko, 

Zanechá stopu plytko,

A na lýtko,

Padajú vločky jak cez sitko. 

A tá srsť mäkkučká, 

A tá šija hladučká, 

A uši v pozore,

Nos na dozore. 

Ritka biela, semiš, 

Blchy majú svoju skrýš,

Ale teplá príjemne, 

Srsť slúži oddane. 

No a ščil k príbehu, 

Čo sa stal pri brehu,

A tá naša zverina, 

Tam bola srna.

Šla ako vždy a pritom odznova, 

Zle jej poradila sova,

Vrátiť sa nemohla,

Nevedela kade.

Trochu po ľavici, 

A trochu po pravici, 

Svetla požehnaného ako zo dňa, 

Viedlo ju bližšie. 

Mesiac vrhal jas,

Tak silný na to sklo,

A toľko krás,

Vyzeralo ako zrkadlo.

Trbliece sa, žiari,

A srnka hľadí naň, 

A žiarli, 

Že nie je laň. 

Hľadí pred seba, hlavu skláňa,

Vyzerá ako mláďa, 

Tie roky sú ale preč naozaj,

Ale ona to netuší. 

Nohy primrznuté k zemi, 

Svetlá, povedzte mi,

O tej kráse, o tom želaní, 

Nevyhne sa varovaní. 

A zrkadlo je čisté, 

Viac jak pred chvíľou zrazu,

Neustupuje mrazu,

Srne sa o to viac páči. 

Stúpne dopredu,

Chce vedieť pravdu,

Nevidí zradu,

Zrkadla vadu. 

Svieť mi mesiac, 

Nech vidím na odraz,

Srnka hovorí si a nemysliac, 

Na ostrý podraz.

Zdá sa jej o srncovi, 

Milému, bratovi aj otcovi, 

O matke, sestre,

Aj o nenarodenej dcére. 

Stúpne si o kúsok viac,

Už presvitá zrkadlo mesiac,

A srna vidí hojnosť úrody, 

Nie toho podvody.

A škrupinka už tenká, 

Nehľadí bystro srnka,

Len si praje, 

Praje priveľa. 

Vidí zelený sad, 

Plný pokušenia, vnád, 

A nakoniec seba a vodopád, 

Už ju neudrží ľad. 

Prelomil sa ľad, 

Prelomil v jazere hlbokom,

A srnka a jej pád, 

Zahliadla svit mesiaca okom.

Padá dole,

Zdá sa jej sen,

Nekonečné zelené pole,

A nakoniec rodinu len.

Zdá sa jej sen ďalší,

Nepozná ho už vôbec,

Ale to už príbeh inakší, 

Bol jej prisľúbený takýto koniec.