Z atramentu

Zanechávaš stopy,
Zanechávaš pocit,
Že tu nie som sám.

 
Že dotyk je vlaha,
Že bez púzdra prázdna
Je moja rakva.

 
Neobjímaš holé telo,
Nestískaš ma,
Nepovieš mi prečo
Len ma osudu zanecháš.

 
Viditeľné duši slastnej
Predstrčený skrz,
Tak málo chýba
Namočiť si v tebe prst.

 
Si mi oblekom,
Si mi túžbou,
Si mi slučkou,
Si mojím vlastným odrazom.

 
Tak povedz,
Tak vrav,
Napíš na papiera zdrap,
Maľuj, keď vieš.

 
Škrabotom znie pieseň
Večera osamelého,
V ozvene tvojej tiahnucej
Spod rukáva dlhého.

 
Klaňajú sa ti nebesá,
V šírke slov nezabudnú,
Do hĺbky vnorené, a predsa ju neprekonajú,
Len nepomýľ sa.

 
Jazykom lačným,
Hladíš mi sluch a viečka,
Že tie pocity skrotím,
Nepomyslím ja viac.

 
Oddávam tón,
Bytie samé,
A následne ston,
Keď bodnutie je slastné.

 
Nezmyjem tú kaňku,
Mocné zaklínadlo okúsil som,
Že stratiť prepojenie so svetom,
A vznášať sa na diaľku.

 
Nedrží ma nič.
Celkom nič.
Ani lano,
Večer, či ráno.

 
Sme jeden,
Splynuli dokonale,
Takmer plynule,
Zastavil sa deň.

 
Tečieš, prúdiš v cievach
Akoby odjakživa,
Ale len teraz prežívaš,
V mojej bytosti.

 
Nezmyje sa.
Nestratí.
Večne podľahnutý
Sústom vzácna.