Z.

Neboj, mne sa nič nestane. A ja viem, že sa nebojíš, ale márne dúfam. 

Vieš, čo ma poháňa vpred? Už to nie sú city, alebo nádej v nich. Je to nádej, že už im neublížim. Že sa na ne budú všetci dívať ako na exponát v múzeu. 

Vieš, v čo verím? Už nie v plané reči, či lásku ako takú. Verím, že sa už niečo také nestane, že láska podobať sa bude viac v tú zvieraciu, v tú seba. Že sa nenechám zviesť a upadnúť do tmy. 

Vieš, čo mi pomáha dýchať? Nie spomienky a už vôbec nie na teba. Je to čerstvý vzduch, kedy na na jar kvitnú kvety a ich vôňa zaplaví vzduch i moje pľúca. Je to slaný morský vzduch, kedy vlny bijú do skál a o seba, a ja sa môžem ponoriť do nich. Je to dažďom vyčistený vzduch na jeseň, kedy mŕtve, čo bolo živým, sa ukladá k spánku. A zimný ľadový až do kosti vzduch, kedy by si najradšej bol v teple, ale ja nie. Pre mňa znamená viac ako čokoľvek, čo si pre mňa ne/urobil. 

A vieš, že už neplánujem spraviť rovnakú chybu? Chcem sa z nej poučiť a vyťažiť všetko, čo sa len dá. A ty si tá chyba. A ty mi brániš v kvitnutí. A čo sa robí s pýrom, keď bráni v raste a rozkvete ruže? Vytrhne sa aj s koreňmi. A to presne urobím. Nenechám sa už potlačovať, už mi v živote tieniť nebudeš. A ja a budem s úsmevom na tvári dívať, ako odchádzaš. To mi prinesie najväčšiu radosť. A tebe najväčšiu bolesť.