Viem, ale zabúdam

Hana Zemánková- Viem, ale zabúdam

Vie mi niekto povedať,

Ako svoje city rozohnať?

Ako lásky prinútiť,

A pritom nesmútiť?

Ako chodiť ďalej,

Ale pritom nekráčať,

Mať nádej

Ale od nej sa nezmáčať?

Isté zvyklosti

Smú sa zabudnúť,

Iné sú vo večnosti,

Iné nadobudnúť.

Ako uchrániť sa mám

Pred týmito hrozbami?

Vychádzať z jám,

Alebo skrytá za hradbami?

Kdysi som cítiť vedela

A rozdiel rozoznala,

Kým ľudí nepoznala,

A názor povedala.

Kdysi som si myslela,

Že toto je spása,

Postupne svet videla,

Hneď si rozmyslela.

Kde je ten slnka svit,

Zápal pre lásku?

Môžem len nechty hrýzť

Čakať darmo na spásu.

Kedy smiem dúfať,

Že to raz príde?

Akurát len trúfať

Si a márne.

Čakanie už pre mňa nie je,

I trpezlivá bývam,

Máš pre to pochopenie?

Veď nič neskrývam!

Patrí sa sem tam,

Úctu mať,

Než chmúry privolať,

Naveky zostať ta.

Byť si skutkov

Svojich vedomý,

Nebýva takou záhadou,

Prezraď, nie si nemý!

Ako to bývalo bez

Tej faloše?

Asi nijak lež

Ako do kaluže.

Ani písať neviem už,

Prsty dolámané,

Ostatný len nuž -

Duša i ruky skazené.

Čo viac som

Kedy chcela dať?

Netúžila po ničom

Ako toto dopísať.