Uspávanka

Hajdu hajdy,

Nehrá na gajdy,

Spieva si po svojom,

Vietor so závojom. 

Haji, beli,

O závod letí,

Letí ako o preteky,

Odteraz až naveky.

Fijú, fijú, 

Vlky do neba vyjú,

Nesie vietor ich správu,

Jemu, im, všetkým na slávu. 

Duje, duje, 

A nič nesľubuje,

Nesie iba to málo, 

Čo mu bolo dáno. 

Ako správny poštár,

Všetkých pozná,

Od doliny húb až po červienkin chotár,

Mnohé domy prevetrá. 

Drby poveje ďalej,

Ale tajomstvá strčí pod rukáv,

A vyhne sa dobe planej,

Doručí šepot bez obáv. 

Zhodí prebytočný sneh z jedlí, 

Toť úľava, 

Myši pred domom uprace,

Zatancuje v lístí. 

Niektorým chlad donesie, 

Iným chvíľku poézie, 

Vylieči i dub,

A jeho pokazený zub.

Keď veverička preskakuje na

Konár a späť,

To vietor ju podrží v lete,

Nechá v kľude v sede.

Cez leto ako vánok,

Na jeseň vyšinutie, 

Zima ako baránok, 

Ale na jar zase besnenie.

Aký má to kalendár, 

Celkom prostý, bez papiera,

Pokaždé doň pozerá,

Dnes poľovačka, lovu zdar!

Nesie myslivcom do očí, 

Nesie vzduch štipľavý, 

Prv, ako niekto z nich zver zočí, 

Prejde bolesť, vzlyk prenikavý. 

Pretože niet loveckej sezóny,

Teraz nie,

Nik z tvorov netuší ani,

Že vetru patrí poďakovanie. 

Duje vetrík, duje, 

Časom mu poďakuje, 

Za to všetko, za tie maličkosti, 

Za malé i veľké starosti. 

Teraz sa vlní, 

Na vrchu stromov,

Svoju priezračnosť slní, 

A z výšky hľadí na tvorov. 

Pretože on je strážca, 

A nie vládca,

Potrestá zradca,

Stáva sa z poštára radca. 

Veď kto by vedel lepšie,

Odviať krutosti, pýchu,

Priviať do tepla chladu,

A potešiť dušu, než vánok?