Ty vieš

Obopne ťa povraz,

Celkom na doraz,

Ucítiš vodopád,

Slov ich pád. 

Ani necekneš, lebo,

Neistota ťa ťaží, 

Do kosti mrazí,

Volá ťa nebo.

Ale ty bežíš ani srna,

Akoby v päte kus tŕňa, 

Čo ťa ženie, čo?

A nie ledačo. 

Kde niet tmy, ale svetla,

Ja som iskra a nezbledla, 

Kde niet hrôzy, ale nadšenie,

Ja som tvoje potešenie.

Nebojíš sa mátohy, 

Bez jedinej nohy,

V tom pralese hustom,

Skrytý pred svetom.

A ty si vstúpil ta, 

Pomätený dočista, 

A hľa! Ako rázne,

Netvári sa vážne.

Točia sa okolo neho, točia,

Víly z poríčia, 

A na ramene a do ucha,

Mu každá dar núka. 

Tma ho pohltila, no

Svetlo ako chodník,

Nikoho iného nevidno,

Nikde nik.

Iba on a víly vody,

Vyvedený z úžasu, 

Celkom bez súhlasu,

Podľahol by si aj ty.

Klobúky húb,

Na roh zatrúb, 

A pribehne všetok lesa ľud, 

Nie, nie je to preľud. 

Horlivo sa naťahuje, 

Pútavo vyspevuje,

A chlad k srdcu tiahne sa,

Každý pozerá sa.

Zmorený a plný kazu,

Ocitol sa späť zrazu,

Lebo videl, čo nemal,

Jedol, čo natrhal.

Sám a v pološere,

Podobal sa príšere, 

Akurát, že po ľudsky, 

Už neuvidí les rajský. 

Lebo dosť nemal už,

A tak tento muž,

Už sa nedočká prepychu,

Nie toho bohatstva vzdychu. 

A teraz ty vieš,

Kde je raj, a si váž,

A sa nedotkneš, 

Čoho máš.

Nie je to pre teba.