Tajomstvo spomienok

Na zem padol tieň 

A na kvety srieň, 

Máš pocit, že sa

Čas zastavil, mýliš sa.

Máš nutkanie prehrnúť 

Tú myšlienok spúšť, 

Ale tajne dúfať,

Že vietor začne sám fúkať. 

Cítiš, ako sa tie vrstvy tepla 

A zimy striedajú, 

Ako ročné obdobia,

Do kola postupujú. 

Veriť by si chcel,

Ale čomu, 

Čomu je správne?

Radšej nepovedz to tajomstvo nikomu.

Blúdiš v labyrinte nepoznanom, 

Kde ti bárs kto šepká, 

Čo máš, nemáš robiť s poznatkom, 

A kto sa s tebou zahráva?

Ako tieň i ako zrkadlo, 

Tiahne sa lúkou, tiahne sa lesom,

Zaberie za veslo,

Zaberie časom. 

Nie je to len voda, 

Čo jej chlad v zime bodá, 

Čo lesk kameňom pod nej dodá, 

Ale aj prúd spomienok padá. 

Áno, jej prúd nesie,

Celú históriu tých,

Čo sú v sebe stratení, 

A ona ich žiaľ preseje. 

Utekala žena,

Utekala toho rána, 

Žalovala jej kroky vrana, 

Utekala od svojho pána. 

Čo jej mužom druhom,

Býval, teraz tyran,

A ona sluhom,

Rozdával tisíc rán. 

Utekala žena, 

Najprv cez lúky, 

Potom ju viedla cesta lesná, 

Odohnať chcela muky. 

Čo na tom,

Že jej dieťa plače?

Čo ju po tom,

Že on jej zabiť ho káže?

Kus srdca tam nechala

A teraz musela z tade ísť, 

Niekoľko dní sa hnala,

Než o ten svoj život prísť. 

Čo na tom,

Že jej rozum kázal, 

Vráť sa s mužom, 

A bičom doma do nej rezal?

Nohy mala krvavé, 

Sneh ukazoval jej šľapaje, 

Toť ako koľaje,

Lákali oči dravé. 

Čo na tom, 

Že nechcela, ale musela,

Čo na tom, 

Že opustila a sa ani neotočila?

Slzy sa jej lepili na tvári, 

Menili sa v cencúle, 

Bežala cez to zasnežené pole,

Bežala cez zasnežené zmary.

Krik jej muža, 

Ako ozvena, 

Pokoj v lese narúša, 

Neotočí sa žena. 

Hore svahom,

Dole brehom,

Dole kameň pri rieke, 

Potkne nohy žienke.

A tá padá, 

Obalí ju voda,

Čo mrazom bodá 

A unáša ju preč.

Muž na brehu,

Pre istotu v strehu,

Krvavá cestička

Končí, kde začína vodička. 

Otočí sa a ide domov,

Cestou ho premáha zlosť, 

Na neho padne stovka hromov,

Les mal už toho dosť.

Žena sa vo vode,

Rozplynie ako prach, 

V spomienke podobe, 

Nie kameň, to jej muž je vrah.

A tečú spomienky, 

Tečú dole prúdom, 

Život mladej žienky, 

Prešla si súdom,

A tu jej života črepinky,

Zahalené tajomstvom.

Jako rieka,

Tak život preteká, 

I nami, nesie si spomienky, 

Na bolesť, radosti lásky, 

I nám uniká, 

Ako piesok medzi prsty.

Len my sa môžeme rozhodnúť, či ho necháme v mieri pretekať, alebo sa v ňom utopíme.