Skutky a pocity

Hana Zemánková- Skutky a pocity 

Pomsta vie byť sladká,

sladká ako med.

I jest trpká ako jed,

pachuť sem tam neznalá.

Bolesť, zbabelá to zverina,

oznamujúca príchod jen,

keď zomiera starina,

muky a kŕče, len to znaje.

Či vie kade ísť?

Či vie koho vziať?

Ale iste, kde by inde bola,

méno jej sa bojí každý vysloviť.

Atramentový vpíjač

jej silu nevezme,

tajomný to zaklínač,

kletby pochová do zeme.

Jestvuje snáď trápenie?

Či jen skaza?

U nich nájdeš oboje,

i blúdneho Holanďana.

Búrka hlasných nárekov,

vzplanujúci plameň,

jak krátko to znať,

a pritom netrpieť.

Roztopašnosť samá,

tískne sa na teba.

Dušu nepohladzí,

a oka nezašmúri.

Hrdosť, tá plachá,

viac už uniká,

kdysi mnoho,

ščil málo.

Pýcha, to ti len je útecha,

vryje se ti do srdca.

Kade späť?

Už více netreba.

Bôľ to preveliký,

vznášať se nad horou i dolinami,

bez nehy i citu,

cítiť bolesť, nevinu?

Ó, aká to perlová ratolesť,

vskutku, modla za tisíce,

niet takých jak ona,

krása prefíkaná.

Bujná krehkosť,

svietidlo ostražitosti,

pahltná ostýchavosť,

zbroj hrdosti.

Nieto plané plátno,

ani mocné kresadlo,

čo zná a v tebe vidno,

zápal dávnych vekov.

Ostrie, samý jas,

Mitril sťa sivý Mesiac,

odvaha jak Gilgameš,

zahoď strach, to preč!

Zámok v tej tíši,

ve velkej výši.

Hľa, tvá méta v skrýši,

tam se týči.

Až ho ty raz nadobudneš,

budeš jak orol na oblohe,

ryba ve vode,

to jest tvé vykúpenie!

Žiara, lesk chrabrosti,

hmla nikdy nezastíni.

Úder bohov jak hurikán,

tys ale srdca Mohikan!

Ikdyž te opustí múza,

neprestaň pokračovať.

Než-li cesta úzka,

radši tichý vietor nasledovať.

Tichá to samota,

jde po špičkách.

Blúdi sem a tam,

jak srdca hlas.

Búrka, slastná to bohyňa,

Búrka čeho?

Zloby, pomsta?

To vstup do teho.

Proč ty vzlykáš?

Vari ty trpieť znáš?

Nič nezakúsil,

neutratil, neznášal.

To štebot vtákov,

ke mne spieva,

volajú, tichá to ozvena,

nestíchne.

Krabica nápadov,

bujná jak ten les,

bacha na vres,

usmrtí te záhubou.

Slasť jak páperie,

tíško jde,

ladnosť nebesá,

no nakonec padne.

Tie časy zdanlivé,

jen také chmúry,

čo jiste si nezpomeneš,

ale často ich súdiš.

V mesačnom svite,

to tvá je podoba,

nie jak vidíš,

ale jak vnímaš.

Časté vzpory,

nikam nevedú,

a preto čas musíš dáti,

kým tie kvety rozkvitnú.

Jak slnko ráno vstane,

i ty musíš rásť,

nie jak burina na pláne,

ale jak srdca sval.

Ikdyž svetlo zhasne,

žiariť musíš,

jak ta hviezda na obzore,

vedľa Mesiaca tančiť.

Strecha tvojej pozornosti,

vie byť nekdy prefíkaná,

občas si tam

 a občas si jak v priepasti.

Šíp čo letí vzduchom,

vždy dopadne na miesto.

Hrot ostrý jak agát,

drevo dubovô.

Ikdyž srdce sem tam z kameňa,

ikdyž dýchať stále jed,

ty stále cítiš čo bolo

a čo stále jest.

Skutky osudov,

skrytá to vášeň,

vryje se ti do dlane,

jak dávny meč.

Málo hľadáš,

málo máš,

tak nečekej,

až ty to razom dáš.

Ikdyž slunce raz zhasne,

ikdyž telo zhnyje,

ty musieť ukázať,

čo je láska, odvaha a vykúpenie.