Sedmokráska
Sedí ona na zemi,
Celkom bez povšimnutia,
Medzi sestrami ostatnými,
Ale neupadne do zabudnutia.
S príchodom jary,
Sa jej život zmarí,
Lebo aj ďalšie kvety,
Derú sa na svety.
Im patrí obdiv,
Čo skrášlujú sady,
Ale ona je div,
Že ona trávu zdobí.
Tráva ako šaty,
Jednej farby,
A ona ako klenoty,
Potom viac vábi.
Niektoré sukienky biele,
Iné ružovou po okrajoch,
A tváričky žlté,
Neusporiadané v radoch.
Aj, sama, aj ako skupinka,
Sú ony malinká,
A predsa všade,
Nie v zrade.
Robia radosť celé leto,
A možno preto,
Nie sú také výnimočné,
V každom počasí statočné.
A v skutku bez škody,
Môžeš ich jesť aj ty,
Avšak krása ich vynikne,
Viac v záhrade.
V tieni,
I na slnku,
Neublížiš im ani,
Sú ako v oblaku.
Bez vône takmer,
Malý ich priemer,
Ale sú v súlade,
K prírode.
Včely ich celkom neobídu,
Sem tam prídu,
Drobné motýliky,
Sadajú im na hlávky.
Aký to nepatrný detail,
Dokáže spraviť veľa,
Z mnohých perál,
Je to práve ona.
Má ich viac než sedem,
Má čo ponúknuť,
Smieš sa jej dotknúť,
Na to má vnem.
A predsa by záhrada,
Bez nej bola prázdna,
Nik ju však len tak nepoláska,
Veď je to len sedmokráska.
Niečo také drobné,
Ale potrebné,
Čo krásu dodá,
Bárs kto nedodá.