Rieka

Znova ten pokoj,

Vietor sa ženie dolinou,

Počuť vtáky štebotať,

Psa vedľa mňa fučať.

I mokré vlasy mám,

Slnce mi ich s vetrom suší,

Smejem sa tým vidinám,

Ako sa nesluší.

Vietor zosilnel,

Vlasy mi prekrývajú oči,

Pes znehybnel,

Na zemi si leží.

A ja?

Myslím...

Premýšľam...

Kreslím...

Tráva sa vlní ako more,

Vietor pripomína jej šuchot,

Cvrčky cikáde,

Dovolenkový rezort?

Nesmiem sa zamilovať,

Tá neistota vpadnutia,

Darmo o tom spievať,

Svedok ukradnutia.

Bude chutiť ako dážď?

Tak plano,

Tak snáď mi zahráš,

na piano.

Bude sa ti o mne snívať?

Prečo sa mi páči nesprávny?

Budem vedieť dýchať?

Kedy bude ja a ty?

Zase to slnko,

Suší mi tvár,

Posledné vlhko,

Kým sa premení na búrku zmar.

Nie, mne to nevadí,

Aspoň ona o mňa zavadí,

Nikto mi nezávidí,

Že ma nik nevidí.

Ostaň ešte chvíľu,

Kým sa svet premení na míľu,

Chcem si užívať ten čas,

Čo nepríde len tak zas.

Vlasy sú suché,

Moje vnemy hluché,

Pes precitol,

Môj šum ocitol.

Ty nebudeš žiť večne,

V mojich snoch,

Poznámky uštipačné,

Premenia sa v dňoch.

V nočnej hodine,

Prechádzam sa v župane,

Lebo letný chladný večer,

Bez slov, bez pover.

Aká sa zdala byť tá chvíľa krátka,

Keď hlas je len vo mne,

A farba prírody je vratká,

Nevidno v noci podobne.

Keď vtáky usínajú,

Ale ty sa prebúdzaš,

Pudy podivné ťa volajú,

Ale nevieš kam utekáš.

A nie je to o tom?

Keď nie si zmorený

Vlastným potom,

Pre čo si stvorený?

So mnou je to ťažké,

Málokto má porozumenie,

Veriť slovo každé

Je pre nich umenie.

A kde som ja?

Nevidená, nechcená,

Mohla byť tvoja?

Haló, ozvena?

A prečo ma pod plášť halíš,

Moju skutočnosť dokalíš,

Márne sa i snažíš,

Ved časom uvidíš.

Musím ísť dnuka,

Aj keď sa mi nenúka,

Ved zajtra je tiež deň,

Žijem predsa preň!

Malo to byť pre nás,

Malo to byť o nás,

Cítiť dych zas,

Čo nemení sa kvas.

Keď nie sú zážitky,

Ako majú byť spomienky?

Kde ich nájdem, povedzte mi?

Už som minula tie, čo sú medzi nami.

Keď moje líce,

Je pri tebe rudolíce,

I keď dotykom síce,

Ale o to více.

Premení sa moja tieseň,

Na konečnú pieseň?

Čo pieseň- to život,

Čo hudba- 100 príbehov.

Ležím si na tráve,

A o to ide práve,

No nie je skvelé,

Zastaviť sa v momente?

Chcem sa cítiť ako blázon,

Čo toho viac zvládol,

No nie je to smiešne?

Aké je to celé priečne...

Kotúľajú sa mi po líci slzy,

Rozpustný to dážď,

Menia sa na kúsky hrdze,

Premenia sa v zlato snáď?

A ja im nestíham,

Mať hrču v hrdle, vypúlené oči,

A pritom nesmiem povedať nič,

Potom ťažko dýcham.

Slzy sa tlačia aj tak,

Akoby na znak,

Všetko v riti,

Nik nevie v akej som spleti.

Ste vskutku iskrou,

V mojom živote,

Ale i vodou,

Ktorou ju hasíte.

Nepoznáš, nepoznáš ma,

Len o mne počuješ,

A i zvažuješ,

Či pošleš do neznáma.

Prvý list na zem spadol,

Tak i moje obavy,

Aspoň teraz. Stíchol,

Šepot celkom, i vravy.

Zem už nie je teplá,

Ako predtým.

Hnevám sa?

Nikdy.

Práve naopak.

Zdá sa mi,

Že to zmysel viac má,

Než teplo medzi prstami.

Viem, som iná.

A to je na tom to dokonalé,

Krásna každá chvíľa,

Než bude všetko dokonané.

Aké krásne je ticho,

Pravda, na miestach správnych,

Nikde nikto,

Málo tiel tvárnych.

Regenerácia pre dušu,

Preniesť odpad kam patrí,

I celú nošu,

Trebárs i do vatry.

Žijem svoj sen?

A kedy bol čas preň?

Uteká chvíľa i deň,

Ale nečakám tak len.

I ja mám túžby!

Tiež mám sny!

Ach, kiežby,

Ste to pochopili vy.

V hneve s plačom,

Akoby mi bolo dačo.

I nie, i áno.

Kto sa vyzná v tom?

Ha, zaťaté do živého!

Krivda, klam budí i mŕtveho!

Zas len hovorím len do vzduchu,

Monológ, bez úspechu.

Je azda slobodný človek,

V slobodnej zemi,

Slobodnej mysli,

Cítiac slobodný vek?

Hm. Básnická otázka,

Nejednému sa vytvorí vráska,

Zdvihne obočie, vykriví ústa,

Ach, je toho spústa.

Cez deň sa slov sadí,

Och, mne to nevadí.

I keď hoci,

Túžim po sile noci.

To je vám písanie,

Čítanie, zmýšľanie,

Vskutku iný svet to,

Možno mám ho radšej preto.

Cítiť rešpekt trochu,

Asi chcem veľa,

To by bola mela!

A zas na suchu.

Premení sa radosť v žiaľ?

Prosím, neberte mi ju,

Chcem cítiť zatiaľ,

Než mi vezmete moju.

A čím som vás trápila, čím?

Bol to azda zločin?

Bol nekalý môj čin?

Aký je váš počin?

Ach, škoda slov a rečí,

Vám sa azda také páči,

To iste o vás značí,

Čo sa vám prieči.

Vidíte tie farby?

Nielen jesenné,

Čo sú blízko zeme,

Ale aj ich životy.

Mám rada toto obdobie,

Niet iného v podobe,

Aké je rôznorodé!

Nie jak leto, jedno a to isté.

Už je cítiť aj chlad,

Príjemná zmena vnád,

Nie jak leto, dusenie,

V tom teple, umučenie!

I vôňa nie je taká istá,

Priam až korenistá!

Nie jak leto, kyslé,

Pre niektorých tá vôňa, umelé!

Isto vás mnohých znepokojujem,

Ale to tak býva,

Že taký jedinec sa skrýva,

O svoje miesto bojujem!

A je azda niečo krajšie,

Ako zbierať jesenné ovocie?

Nie jak leto, kopeš zemiaky,

A na celom tele potu kvapky.

Dobre, dobre stačí.

Veľa z vás sa mračí.

Ale bolo mi potreba,

Sa vyjadriť o počasí.

Bývajú dni zlé,

Dobré i mdlé,

Poznáte to sami,

Niekedy až veľmi.

I ja tak má, nepýtajte,

sa ma- čo ti je?

Ono to prejde,

Možno aj chvíľkové blúznenie.

A veru, niektorí sa nepýtajú,

A čo ma po nich?

Iba keď čosi potrebujú,

Musím tu byť pre nich.

Takých ja veru poznám,

A málo ich nie je,

Už to neriešim,

Čo bolo hádam už nebude.

Ó, rieka snov,

Čo prúdi mi v tele,

A aj v tvojom,

Každý volá sám po mene.

Byť či nebyť,

Stenu chaosu prebiť,

Byť si vedomí,

Koho mať na svedomí.

Namaľovala som ďalší obraz,

Iný ako tie doteraz,

Vskutku iný odraz,

Vidieť ho prvý raz.

Mohol by byť mojou mysľou jed?

Ale aký? I keď,

Vášeň, smútok, šialenstvo,

Bude musieť byť tajomstvo.

A ako vás mám nadchnúť?

Čo napísať, aby srdcia,

Začali žiť a dalo sa ich dotknúť?

Veď aj ony žiť musia.

Alebo sme celkom ohlúpli?

A že najinteligentnejšie tvory,

Sme skôr tupé potvory,

Čo nemám- ukradnem, bordel narobili.

Cítim prázdnotu,

Aj introvert potrebuje zmenu,

Niekto, kto zahrá na nôtu,

A zanechá ozvenu.

Ó, rieka snov,

Povedz mi v skratke,

Premení sa moja túžba na lov?

Budem aj ja svedok v láske?

Môže sa mi srdce zapáliť,

A navždy horieť?

Či len omráčiť,

A potom musí zomrieť?

Koľko času mám,

Koľko skúseností odovzdám?

Bude minúta každá,

Len pomalá vražda?

Sedím v kresle,

Dumám zhlboka,

Čo nemám spraviť ale,

Aby som niekomu padla do oka?

Vietor chladný mi odpovedá,

Ale divnými slovami,

Ktorým nerozumiem ja,

Zostávam s odpoveďami prázdnymi.

Vedľa mňa si pes vzdychol,

Akoby vedel, cítil,

Že smútok lačný ma postihol,

A nemalú iskru zapálil.

Oplatí sa živiť nádej planú,

Keď to ostatné pominulo,

Také krásne, sviece zhasnú,

Azda mi to život všetko naplánoval?

Pes si nehybne sedí,

Do diaľky hľadí,

Hľadá snáď on riešenie?

Abo jeho pokušenie?

Milovať a byť milovaná,

Niekým, niečím, naozaj

Pre dušu- duša zviazaná,

Silnejšia než nebo raj.

Snívať, tak silno ako sa dá,

Nech sen žije a už sa nezdá,

Verím, snažím sa dúfať verne,

Nepustiť ho, držať pevne.

Kedy už bude zima?

Čakám netrpezlivo, až sneh spadne,

Taký ľahký, čo objíme ma,

Kým to niekoho iného napadne.

Kiežby boli moje túžby vypočuté,

Aspoň toľko, nezabudnuté,

Ale idem ďalej, vypnem hruď,

A vždy správny, odvážny človek buď!

Snažím sa vcítiť do reality,

do ktorej patríš aj ty,

Nech sú naše srdcia prekliate,

Pokiaľ nebudeme mať názory zaťaté.

Ó, rieka snov,

Kiežby som vedela zastaviť tvoj tok,

Hádky bez slov,

Čo vedia tak ublížiť, pripravené na útok.

Šelest lístia na zemi,

Mi odpovedal vábivo,

Jeho šepot-krik napovedal mi,

Nech to vyzerá presvedčivo.

Nuže vstala som a obzrela

Za psom, ktorý rozumel dokonale,

Šla som teda on a ja,

Pri sebe blízko neustále.

Blato nám pod nohami čľapkalo,

Do rytmu, k tomu vetrík- symfónia!

V očiach nám blčalo,

Vo vnútri agónia.

Dych i tep sa zrýchlili prudko,

Teplo v tej zime nás hrialo neustále,

Čosi v kroví šuchlo,

Mali sme namále.

Toť drozd, opovážlivec,

Vydýchli sme si nahlas,

Ten blbý trkvas!

Bola to ale potom vtipná vec.

Po výdatnej prechádzke,

Povolila som postroj na vôdzke,

Ešte raz les šumiaci,

Zahľadieť, i tie vtáci.

Ako len plynie čas!

Dnes ráno, večer a zajtra zas,

Čím som staršia,

Tým je chvíľka kratšia.

Roky bežia,

Mne sa vlasy ježia,

Únava častá,

Ale duša čistá.

Snažím sa žiť každý deň,

Ako sa len najlepšie dá,

Aby nebol len sen,

Ale aj realita.

Toľko zmien nemalých,

Veľa ľudí neznámych,

Ale mne to vyhovuje predsa,

Začnem znova zasa.

Skrášliť si niečím život,

Od cestovania dať dole plot,

Neskúsiš- nevieš,

Možno nikdy nezažiješ.

Ďakujem ti svet,

Že ma posúvaš vpred,

Vážiť si jedinečnosť,

Odovzdávať láskavosť.

Hej, počula si to?

Kde?

No, tamto!

Aha, jasné.

Nie je to nádhera?

Áno, ticho je vždy.

Presne. Súhlasím, nie povera.

Kiežby to bolo navždy.

Nie, stačí občas,

To by bol už des!

Súhlasím ja teraz,

Ďakujem môj pes.

Niet za čo, sme tu pre seba.

Áno, cítim sa naplnená.

I keď sa nedotýkame,

Hreje to v nás.

Nuže poď ku mne bližšie,

Tak nám je o čosi lepšie,

Labku sem a ruku vyššie,

A teraz znova tichšie.

Ó, rieka snov,

Čo prúdi mi v tele,

A aj v tvojom,

Záleží na mene?