Púpava

Jak dlho rástli naše korene?
Jak dlho sme hľadali cestu k sebe?
Jak dlho sme sa nepoznali,
Až kým sme sa 1x zbadali?

Na lúke, kde lúčov
Je na rozdávanie,
Tajomných kľúčov
Na nové spoznávanie.

Tam, tam je ich azda,
Milión, ani sčítania,
Ako slniečko svietia,
Ale každý nimi pohŕda.

To kvet, to krása,
Čo ani v tme nestráca sa,
Spolu sme rástli,
Spolu sme žili.

Boli i búrky,
I jako by nás zoťali,
Ostali holé lúky,
Telo bez hláv mali.

Spolu sme si budovali cestu,
Až tam hore, priam nebeskú,
Ale bez vzájomnej pomoci,
By sme nedosiahli tej moci.

A hľa, kde až dosiahli sme,
Sme až tu, na krajíčku,
Už ďalej to nejde,
Zložiť musíme poslednú skúšku.

Meníme sa,
Ani si to neuvedomujeme,
Sú z nás dospelí ľudia,
Kam sa ropŕchneme?

Už nie ako slniečko,
Ale ako vetrík,
Ľahký, svieži ako ráno,
Na konci, takmer bez farby.

Nadišiel náš čas,
Odraziť sa z miesta,
Musí dokázať každý z nás,
Jinak uhynie sám ta.

A letíme až do diaľky,
Cnieť sa všetkým smie,
Keď sa obzrieme spátky,
Tuší to naše vedomie.

Tak už ostáva,
Dať zbohom, maminka,
Odletieť ako semienka,
Čo vypustila púpava.

♡♡♡♡♡♡♡♡♡♡♡♡♡♡♡♡♡♥︎

Nemôžem už viac svoje
City skrývať,
Pravda je,
Že mi budete chýbať.


Ďakujem za každý jeden poučný deň strávený s vami.