Prísaha

Hana Zemánková- Prísaha

Koniec? Hneď na začiatku?

Nie, to nie je v poriadku,

ešte vyjadrenie neprišlo,

a aby hneď aj odišlo?

Často myslím

čo sa stalo a čo nie

aj keď viem,

že s tým nič nespravím.

Bála som sa

krutej reality

Že raz stane sa,

aj tak sme sa tomu nevyhli.

Veľa nás

toho spájalo,

aj teraz, to áno,

ale nie tak ako včera.

Načo je mi

peňazí kopa,

handry doma,

keď tu nie si?

Má to azda

nejakú výhodu?

Meno Asta

má stále ochranu.

Držať sa budeme,

to sme si sľúbili,

Či si ešte pamätáme

ako sme sa ľúbili?

Ja nezabúdam rozhodne

na naše radovánky

či na hádanky

v noci i vo dne.

Lúčne kvety,

svit mesiaca,

nie ako ty,

lásky krásavica.

Takmer ako sestry

sme si boli,

smiechu iskry

málokedy slabosti vystriedali.

Myslíš , že by

sme sa ešte po rokoch spoznali?

Nielen vzhľad, ale aby

povahu poznali.

Či ako skauti,

Musíme dačo zložiť?

Alebo povedať si,

Musíme to prežiť?

To keď ma šteklíš

Svojím šarmom,

Sama mi neveríš,

Neuhýbaš pohľadom.

Chlpy nastražené,

I tie hnedé uši,

Dvere nechránené,

Srdce mi pritom búši.

Kto zná,

Čo to všetko obnáša?

Nik nepozná,

Strach vo vzduchu sa vznáša.

Jak je to možné,

Že čas to všetko pohltil?

Zdá sa mi to nemožné,

Čo on stihol, spravil.

Žere piesok, kamene,

Stromy i vtáky,

Ale nedá to mne,

Že je to bes dáky.

Ešte že spomienky

Vo veľkom obchádza,

A tak vytvára mienky,

Ku čomu sa schádza.

Tak tu teda chodím,

Hľadám, strácam dych,

V myšlienkach sa brodím,

Slabý vidím mih.

Nikdy však nevyhasnú

Spomienky, moje sviece,

Možno muky prestanú,

Ale srdce sa stále mece.

Hoc sa budem v prsia biť,

Či cez hordy plaču sa prebiť,

No a ja ti musím sľúbiť,

Že len teba budem ľúbiť.