Priepasť

Ja sa bojím priveľmi, 

Hovorí Janík. 

To zvládneš, len ver mi,

Matka mu vraví. 

Príšery, čo svet ešte nezočil, 

Netúžim ešte odísť k smrti. 

Ale musel to spraviť pre svoju mati, 

A tak ta vkročil. 

Sprvu ticho naokolo, 

Šuchnutie, čo to bolo?

Len konár studený, 

Snehom pokrytý. 

Sova hú hú,

On sa brodí v kope snehu,

Srnka i zajac,

Ušli pred ním triskom. 

Košík si on nesie plný,

Čo v hĺbke lesa tône boli,

Už strachu isto zbavený, 

Len dych ho trochu bolí.

Rád, že splnil, čo mal,

Nástrahám odolal,

Nevšimnúc si cesty,

Z ktorej zišiel. 

Aká to nálada,

Žiadna paráda,

Ale už nebolo hrozné, 

Na tej tme.

Pomoc, ozvalo sa,

A zas, a zasa,

Šiel tým smerom,

Za tým hlasu čudom.

Na kraji tône stál len,

Nikde nikto,

A len ticho,

Ozvalo sa spod kolien.

A tam jama jak svet,

Bál sa do nej pozrieť,

A hlas zas vábil dušu,

Bál sa kroku. 

A zrazu ho nebolo vidno,

Okolo jamy chladno,

Zmizla,

Jak sa objavila. 

Padal, nevedel jak dlho,

Svetlo sa vytrácalo, 

A halila ho temnota plášťom,

Čo sa nachádza na dne?

Tvrdý pád,

Chrupnutie chrbta,

Obzeral sa ta,

Divný vodopád.

Nie, to tiel vír, 

Zem slizká,

Stena klzká,

Vo vzduchu netopýr. 

Tak si tu, mládenec,

Ozvalo sa za ním,

Vyzeral jak starec,

Stal sa raneným. 

Prečo? Ako?

Priveľa otázok,

A bez odpovedí,

Pozrelo naň jeho oko.

Jednu nohu nemal isto,

Úsmev, tváril sa kyslo,

Bez vlasov, pachu,

Podobal sa strachu.

Ani človek, ani zver,

Akoby z pover, 

Chlapec sa bál, 

Len mlčky tam stál. 

Mama je chorá, že?

Jak viete?

Viem všetko, pravdaže,

Zasekol sa vo vete.

Pomôžem ti raz dva,

Ale spätná odozva,

Je podstatná,

Nesmierne zásadná. 

Všetko pre ňu,

Nič ja pre seba,

Prv ako pôjde do neba,

Zachráňte mi ju.

Myhom oka,

Premenil sa v soka, 

Lapila ho tá vec,

Čo vyzerala jak starec.

Na ruke hryznutia, 

Jasné toho znamenia,

Chlapec v kŕčoch, 

Menil sa v údoch. 

A starec v jeho podobe pravej,

Ničota, bez tváre, tela,

Na neho sa pozrela,

A on šiel k mame svojej.

Ako mátoha,

Bez ducha,

Šiel domov do dediny,

Kde samé čisté rodiny.

Otvoril dvere,

Vravel k sestre,

A matke, že

V lese je liečiteľ.

Odprevadili ju jak hovoril,

Medzi tým sa spotvoril, 

Pohľad jak des,

Muselo to byť dnes.

K jame ju dostal, beda!

Ona vie, čo on chystá,

Prosila ho, ťahala, more sĺz, 

A potom náraz, skĺz. 

Beštia sa najedla dosti, 

Zostali len kosti,

Tie vstali ako živé,

Už naveky nie mŕtve.

Syn aj ona,

Pred nimi dedina,

Šli si pre sestričku,

Ďalšiu krehkú dušičku.

Takto to šlo donemoty, 

K a od úst ničoty, 

Za chvíľu celá armáda,

To jej bola paráda.

Choďte, dietky moje,

Nájdite, čo jest tvoje, 

A priepasť rástla do výšky,

Po nej už len zvyšky. 

Prekliate to miesto,

Prekliate sú jej obete,

Vyhýbajte sa jej isto,

Inak k nim padnete.

Varujte sa hlasom. Neverte ani sebe. Priepasť je všade.