Jedného rána,

Deva sa šla prejsť,

Kde je brána,

Nedovolilo jej nenazrieť.

Tam svet iný,

Kvety, rozmarín,

Nuž to divný,

Tŕne bez malín.

Zámok- uzavretý,

Neprejde cez bránu,

Iste heslo máti,

Načúvala svojmu hlasu.

Je to azda zrnko kláska?

Či pocit nehy?

Či je zámok zatratený?

Nie, bola to láska.

Prišla dnu,

Ucítila závan,

Necítila vinu,

Nevedela prv kam.

Začula kvetov smiech,

Spev vetra,

Bolo jej krásne, nech,

Pavučina zo svetra.

Všetko spievalo,

Všetko žilo,

Dobre sa malo,

Života užívalo.

Malý škriatok,

Ako kvietok,

Sukienka z ruží,

Nie ženský ani muží.

Vôňa ako les,

Ťahá za nos,

Dlhší ako vres,

Svieti, sťa zlatý podnos.

To je popol?

Zlatý prach?

To vietor odopol,

Svoj závoj, malý sťa hrach.

I vzala deva,

Lístok okvetný,

Sukienočku novú mala,

Hľa, ako sa jej páči.

Kvapky rosy,

Ako perly mora,

Poradil jej ktosi,

Aby na krk dala.

Obloha už biela,

Deva unesená,

Ale bude jej beda,

Čo sa mater dozvedá.

Krok, i behom,

Robila, čo chcela,

Obklopená nekonečnom,

Si celá pripadala.

Zrazu- zastala,

Nie sama,

Niečia ruka ju držala,

Vymaniť sa chcela.

Zrazu- padla,

Ruka preč,

No keď to zbadala,

Stratila reč.

To muž, on,

Ruku jej podával,

Vstala, napokon,

Jej ju pobozkal.

Odpusť, moja vina,

Prihovára sa jej,

Tys ale iná,

A tak zrak zostal na nej.

I pozrela deva,

Do jeho očí,

To tône radosti!

Už sa nehnevá.

Poď, viedol ju,

Ukážem svet tu,

Vrátiť sa chcieť nebudeš,

A na všetko zabudneš.

Čo krok, to kvet,

V deve rozkvet,

Každým dychom,

Každým tichom.

Čo to?

Čo ta?

Deva sa pýta,

Záujem o to.

Toľko krásy,

I keď noc padla,

Zrnkom spásy,

Deva na minulosť zabudla.

Hlásky škriatkov,

Ako zvončeky,

Listy láskané rosou,

V hodinách ranných.

Okolo žiara!

Svet sa premenil,

V noc inak ožíva,

Každý tvor zbystril.

Tu muž zastal,

Deva, tu buď,

Môj čas nastal,

Na svitaní sa prebuď.

On ju očaril,

Azda uspal,

Pomaly sa vytratil,

Jeho čas nastal.

A tak deva,

V spánok pohltená,

I keď zahúkala sova,

Až na svitaní bola prebudená.

Tráva ako perie,

Mäkké, nikdy sa nezoderie,

Včela med núka,

Krava zase mlieka.

Keď deva sýta bola,

Hľadať muža sa dala,

Kam odišiel?

Zmätená, v roji včiel.

A hľa, už ide!

Spoza kopca!

Obláčika nikde,

Vyzerá na na svojho chlapca.

Objíme, tuho,

Znova jej láska ruku,

Chytí sa ramena jeho,

A prešli na lúku.

Ukazuje jej,

Aký svet by bol,

Keby človek nepomohol,

Ku skaze svojej.

Ona chápe,

Ona počúva,

Že pomôže,

Koľko dá sa.

Muž vidí,

Čo ona cíti.

I vraví jej,

Do očí hľadí jej.

Vlasy jej láska,

Ona sa usmeje,

Vnútro sa rozohreje,

Bola to láska.

Ruka v ruke,

Kvet jej podáva,

A lásku vyznáva,

Ona ponuku príjme.

Ale muža niečo ťaží,

Nič nepovie,

S devou je,

Každú chvíľu si váži.

Idú okolo,

Strom šepne,

Ľudkovia, na slovíčko,

To vy sa beriete?

Áno, naša milá jabloň,

Pošli lístie do sveta!

I vietor, ako prach rozmetá,

Pošleme poň.

Zaraz všetci videli,

Tvorovia veľkí I malí,

Čo chystá sa,

Bude to ale oslava.

Priadka morušina,

Už šije šaty,

Hľa, krásna dievčina,

Už sa parádi.

Ženích nedočkavý,

Vedie ju s citom,

A deva so závojom,

Vedela, že je to ten pravý.

Všetci sa zišli,

Kto by nie?

Také niečo nevideli,

A nevedeli či ešte.

Dve, tri slovká,

A už boli svoji!

Jasala nejedna stovka,

Tých, čo prišli.

Hostina to parádna,

Koláče i roláda,

Plody záhradky,

Robili chúťky.

Láska sa ligoce,

Ľud spieva,

I s nimi deva,

Každý počuť chce.

Deň končí,

Ale nie svadba,

Do tanca sa skočí,

I ropucha nedbá.

Tancuje lúka i les,

Ako more vlnia sa,

Tancoval by i bes,

Keby dal sa.

Kým to celé skončilo,

Niekoľko dní ubehlo,

Muž i deva si nažívali,

Ani ako v raji.

Lež rituál neprestal,

Muž v noci odchádzal,

A devu nechal samú,

V tráve zanechanú.

A deve to nedalo,

Čo sa také stalo?

Nespýtala sa nikdy,

Nepretrhla tajomstvá nitky.

Sedeli pod jabloňou,

I sa pýta, vrav!

On klame, buď bez obáv,

Radšej by bol s ňou.

Tu jahoda šeptá,

Deve skromne napovedá,

Ale ona reč jej nezná,

Sama sa nevyzná.

Deva sa nevie rady,

Je celkom bez nálady,

Sťa kameň tlačí,

A na srdci ťaží.

Muža nikde naraz,

Z kopca jej kýva,

I vyskočí ona zaraz,

Nech sa jej neskrýva.

Slnko už za obzorom,

A on mizne,

Jak ostrov za morom,

Už ho nikde.

Na prach sa rozpadol,

No stihol dať zbohom,

Ja ťa z lásky ukradol,

Zobral si ťa pred jabloňou.

Len teba som miloval,

Vďaka tomu jestvoval,

Ale osud ma predbehol,

A smrti neutiekol.

Deva nechápala,

I plakala žiaľom,

Víly kolísali chladom,

A samote upadla.