Pre teba až naveky
.
Hana Zemánková- Pre teba až naveky
Moje slnko áno,
Čo každé ráno,
Ma jemne pohládza.
Nezachádzaj, nechoď,
V srdci veľký bôľ,
Nechoď preč, nechoď,
Ozýva sa z rôľ.
Necítiť teplo,
Ani duše dych,
Studené jak sklo,
To je už na povzdych.
Čuješ ten srdca šum,
Alebo dotyky moje?
Už nejasný um,
A ruky ston to je.
Čuješ spev vtákov,
A môjho hlasu?
Slnko spoza oblakov,
Či cengot hlasu?
Prebuď vo mne,
Ako vo sne,
Len málo, skromne,
Kým ma zotne.
Zostaň slnko,
Prosím chvíľu,
Zasaď zrnko,
Pre moju milú.
Otvor svoje vráta,
Ľudia drahí, rata,
No im sa to neráta,
Na nich už len kata.
Či je to tak moc?
Žiadať kvôli láske,
Kým nastane noc,
Chvíle sú krátke.
Ja hodím kameňom,
Ja zhodím horu,
Kým je ona v ňom,
Premení sa na nočnú moru.
Zrakom ostrým sokol,
Páli ma na kúsky,
Priviažem ho o kol,
Nech mu je on úzky.
Hľadám liek čo
Ty nikdy nezkonáš,
A ty sa budeš pýtať prečo
Predtým, ako vykonáš.
Hľa, držím ťa v náručí,
Sladká moja radosť,
Čo mi srdce poručí,
Je mať na seba zlosť.
Áno, dovolila som,
Už som nemohla,
Viem, sklamala som,
Kiežby som zdochla.
Slnko, prosím,
Neber ju preč,
Pozri, čo v sebe nosím,
Nepočuješ moju reč?
Necháš ma kvíliť,
V bolestiach?
Musíš to siliť,
V povinnostiach?
Dni už prešli,
Ale trápenie nie,
Stále to bolí,
I keď sa zotmie.
Ako ja ťa milujem,
Si pre mňa všetkým,
Ale ľutujem,
Že to nie je už ako predtým.
Čo sme spolu zažili,
Toľko spolu prežili,
Času, lásky, zábavy užili,
Ale spolu už nedožili.
City moje naveky,
Sú iba tvojimi,
Kým neskonajú moje veky,
A prídu za tvojimi.
Moja duša sa chvastá,
Takú lásku ráčilo,
Keď som zavolala ,,Asta",
A tebe sa to páčilo...
A navždy aj bude.