Páperie

Letí, letí páperie,
Letí nad údolie,
Letí tam niekde,
Kam ho vietor zaveje.


Zachytilo sa o konár,
Iba o krokov pár,
Býva vrabec,
Ešte nie starec.

Vzal si páperie do zobáčika,
Vplietol ho do hniezda,
Nech hreje iného vtáčika,
Pre jeho ženu, to hviezda.

Keď i ich deti vyleteli,
A hniezdo zostalo opustené,
Páperie sa vznieslo k oblohe,
A putovalo smerom iným.

Napadol sneh,
A páperie s ním,
Uložené k spánku,
A prikryté lístím.

Na jar sa zase poberie
Ďalej, ženú ho vetry,
Lomcujú, až ničia páperie,
Kým nepadne do rieky.

Formu stratí,
Len na chvíľu malú,
O breh sa zachytí,
Dalo si veľkú námahu.

Ide k rieke srnka,
Predkloní sa a vodu sŕka,
Prehltne páperie jedným dúškom,
A odkráča s plným bruškom.


Páperie sa prevaluje,
Kým si srnka vykračuje,
Zrazu sa zastaví,
A, nuž, kôpku spraví.

Táto kôpka,
Prilákala vlka,
A cesta páperia,
Sa znovu dala do pohybu.


Vlk už celkom sýty,
Nechal srnkine kosti,
Obalené ešte mäsom,
Hladným krkavcom.

Jeden, taký biedny,
Pazúry len jedny,
Peria nič moc,
A zobák viac jak nos.


Zachytilo oko jeho,
Páperie jak pre neho,
Zobákom si ho zašil pod krídlo,
A teplo im obom bolo.

Nebola však cesta páperia,
Ľahká ani ukončená,
Ale tí, čo veria,
Vedia, že je skutočná.


Bolo úžitkom takmer pre všetkých,
Ale len pár si ho vážia,
Bude chýbať mnohým,
A tí jeho pamiatku strážia.

Lebo tí, čo ozaj milujú,
A plano nesľubujú,
Budú nad ním bdieť,
Aj keď sa im bude cnieť.


Uchovajú si ho v spomienke,
Aký bol jeho život,
A aký sám bol,
A v srdci vo veľkej láske.