Odlúčenie

A vzduch zdal sa byť

Riedky...

Ťažko lapať byľ, 

jej smietky.

Lúčili sme sa, no nie

Na večnosť celú.

Teraz však viem,

Že to tak skoro nebude.

Čo stíska mi hruď,

A kričí, pri mne buď,

No odlúčenie neznesie,

A túli sa túženie.

Že inak to byť malo, 

A predsa sa stalo, 

Že ty si tam

A ja tu. 

Čím to je, že

Cesty sa nám stretli,

Čím to je, že

Sme spolu nezostali.

Že dlane oddialili sa,

Dotyky vytratili sa,

A ja sa tisknem, 

K stene, nespím, ale bdiem. 

Čo s tým?

A toľko míľ pred sebou, 

Koho zásluhou?

A uverím?

Že necítiť teplo, 

Čo medzi nami kolovalo, 

A nebolo jediné, 

Bolo aj iné. 

Že do očí, čo som myslela, 

Že hľadím celú dobu,

Verila bych tomu, 

Teraz už nebadám....

Naraziť na seba v spánku, 

Poddať sa dychu vánku, 

A tak kľudnú noc po boku, 

Teraz čelím samote útoku. 

Nepoznám viac ju, 

Po tom všetkom je mi cudzia,

A tú útechu tvoju, 

Zapíšem do poznania. 

Ďakujem ti za večer, 

Ďakujem za tie slová, 

A teraz tu nie si ivac, 

A ja v obkľúčení zmaru príšer. 

Kedy bude potom,

Ak nie ščil,

A tým pádom,

Málo chvíľ. 

Bojím sa, že tá diaľka,

Odďaľuje nielen cestu, 

Ale aj naše srdiečka,

Smútok podobá sa na nevestu.

Nenechaj ma čakať, 

Ak ma chceš, 

Tak ma budeš hľadať, 

Ale rýchlo, ak to dokážeš.