Od potoka
Zimný sen
Tuná dievča od potoka,
Pripomína hlavou otroka,
Myje šaty loňské,
Hnáty jak konské.
Narieka a plače,
Šak jej nik nepomôže,
A len znie tá báseň,
Čo zdá sa konca jeseň.
Brečí tam sama,
O kameň kolenama,
Opretá v stude,
Omotaná v blude.
Peknou by mohla byť,
Keby hlavu vedela skryť,
A tú hnátu, čo vlečie,
Krv sa valí a ešte potečie.
Strojí sa, furt perie,
Vinu z nich už nedostane
Jakživ, mdlobou sykne,
Než rana tupá ju preberie.
Dole tvárou otroka,
Padá do teho potoka,
Nezastoná, nevzdychne,
Umretá už nestihne.