Od Milotických jezer

Hana Zemánková- Od Milotických jezer

Po doline sa tiahne,

Jazero malé i veľké,

Číre jak zlato rýdze,

I striebro oslnivé,

Čo blyští až do krajov,

Všade vôkol,

Zanecháva stopy krokov,

Od mesta po kol,

Čo značí nielen Milotice,

Ale aj medze,

Kade človek idze,

A z kríka oči svietiace,

Vidieť už z diaľky,

Ako žmúria ďalej,

Nie ako srnky,

Sem tam ba- hej,

Ale to tvora,

Čo si každý všimne,

Od neďalekého dvora,

Kde vyrastal zrejme,

A počínal si tak,

Aby ho ľudia ľúbili,

A nie naopak,

Ako sľúbili,

V jeden deň ráno,

Zima ešte bola,

Keď si povedali áno,

A bola hneď jej i tvoja,

V náručí si ju držal,

Tvárička milá,

Či to dodržal,

Už hneď vedela,

Že tu bude navždy,

Patriť ako doma,

Ako vtedy,

Keď volala na ňu mama,

Na rozlúčku,

Vyobjímala i pusu dala,

Takmer na slučku,

Sa ona cítila,

Keď ju dieťa drahé,

Opúšťalo do sveta,

Nevedela kam pôjde,

Ak ju čaká odveta,

Bude isto pripravená,

Nepadne do pasce,

Statočnosť má,

Ak sa jej zachce,

Niečo nové skúsiť,

Čo ešte nevidel nik,

Chcieť sa odvážiť,

Na života ryk,

Ktorý by ju isto odvďačil,

Pekným úkrytom,

Čo by sa jej zapáčil,

A bol dobrým miestom,

Ale hneď spomínala,

Na drahý domov,

Bez okov,

I tu tak bola,

Rovnako šťastná,

No veľmi sa jej cnelo,

Dievčinka krásna,

Ale i tak to chcelo,

Znova cítiť známy pach,

Ďalekej krajiny,

Kde rástlo rákosie i mach,

Plné cudzej ozveny,

Ktorá volala na ňu,

Nech sa vráti,

No ona večnému lovišťu,

Čo ju vábi,

Bude verná,

Až do samého konca,

Ba i pevná,

Či dokonca,

Jej navždy utkvie spomienka,

Tých hôr i lesov,

Ako jej hovorievala maminka,

Nech sa nebojí tých vresov,

Ktoré sú jej domovom,

A že od tých jezer,

Po lesnú zver,

Ona bude im pánom.