Nikto nikde nikdy

Túlanie sa nie je nič zvláštne...

No predsa...

Mestom, v lese, je to rozdielne.

A čo ešte len podnet.

Prečo si šiel?

Len tak, žiaden cieľ,

Čo je situácie predmet.

Vyhnal ťa von vzduch čerstvý,

Alebo nuda,

Alebo len tak?

Odpovede iné,

Ale aj s myšlienkou.

A prechádzkou ešte len idú.

Premýšľaš o zajtrajšku?

O prežitom dnešku?

Alebo o básni,

Príbehu?

Si tak zahĺbený,

Tak zamyslený,

Pointa i čas uniká.

Nevnímaš kroky,

Ani dýchanie,

Len ideš.

Zmrznutá tráva,

Pod nohami praská,

Vtáky stíchli,

Voda v poteku prúdi.

A ty si niekde medzi tým.

Si strojcom

A bábkou toho deja.

Si len schránka.

Si len myšlienok banka.

Dúfaš, že ti to pomôže,

Vzduch, pohyb, samota,

Ale nie je to pre každého.

To príroda si vyberá nás,

Nie my ju.

Netlačme sa tam,

Kde nás nechcú.

I tak neuspejeme.

Neruš ten kľud,

Užívaj si ho,

Len tým, že buď.

Bolo to skôr ako ty.

Maj k tomu úctu.

A daj prednosť kráse sústu.

Počuješ predsa tie vtáky?

Ako spievajú, či hádajú sa.

To my nevieme, ale pre nás je to spevot lásky.

Či šum vetra radšej

Počúvaš, aj to je dobre.

Niet nič krajšie,

Ako naučiť sa rozumieť tým slovám.

Alebo šuchot lístia,

Od zvery, tebou.

Ten krčivý smiech

Ti nohy pohládza.

A čo ty vieš, odkiaľ to všetko pochádza. Ani ja.

Si si vedomý, že

Nám táto podstata uniká?

Meníme ju.

Pritom netreba.

Musíme zmeniť seba.

Najlepšie každý sám,

Ako ja teraz teba.

Pravda, ja som to nebola.

Nik. Skôr niečo.

A je dobre, že sa nepýtaš prečo.

Odpovede neexistujú,

Tu ich netreba.

Nie všetci im rozumejú.

Vidíš tie farby?

Sú skutočné a

Sú tu.

Nie na plátne.

Modrá, zelená a

Toľko jej odtieňov.

Hnedá, červená,

Priam žijú.

Vystupujú z obrazu,

Smieš sa ich dotknúť,

Ale neublíž im.

Oni si ťa nájdu.

Nie je dôležité kde,

Ale kedy.

A to je práve,

Kedy to najmenej čakáš.

Nuž, oni budú žiariť.

Ale nie sú jediné,

Čo dominujú v prírode.

Niekedy sa nám myseľ

Obráti k oblohe,

Akoby sme čakali jej pomoc.

Ale ona nemusí.

Cez deň i noc žiari,

Ale inak,

Ale zase po svojom.

A zas farby- modrá a čierna,

S malými prvkami,

Ako hviezdy a mračná.

No uznaj, ale poležiačky,

Aký svet bol stvorený,

Čo na nás hľadí z výšky.

Nie je úžasný?

A keby len to.

Nesnaž sa ho chápať,

Ani najmúdrejším sa to nepodarilo.

Len sa kochaj, vnímaj.

Čas akoby sa zastavil,

Ale ty kráčaš,

Možno ležíš na zemi.

Mach, aká to mäkká postieľka.

Tráva ako prikrývka, čo pohládza ti telo.

Obloha ti je stropom nekonečnej miestnosti.

Ranné vtáky ako budík.

A srnka, abo diviak,

Úplne ako pes, či mačka.

Celkom ako doma.

A čerstvý vzduch

Vždy po ruke. V jasnej záruke.

Spoločnosť je vítaná.

Ale ako ona vezme nás, či my ju, je

Otázka, na ktorú sa

Neodpovedá, ale koná.

Predsa je pre nás ľahšie stretnúť srnku než medveďa. A aj pre nich.

Ľahšie sledovať z diaľky.

Ale sledovať, čo máme pred sebou, nie je na škodu.

Stúpiť na hada,

Na obľúbeného chrobáka,

V nás môže vyvolať spomienky

Plné bolesti.

A detaily, čo lahodia

Nášmu zraku

A k jeho rozvoju pomáhajú,

Možno sa ti páčia.

Pokiaľ nepozeráš do slniečka.

Alebo si taký čaptavý,

Že kukáš po vtákoch,

A zrazu ufúľaný,

Ležíš v jame a v rozpakoch.

Vyvrtnutý členok.

Vypichnuté oko o konárik,

Lebo ty zas si inde.

Avšak, aj to je dobre.

Že nestíhaš sa

Venovať všetkej tej kráse.

Ona počká na teba.

Ak si schopný ju oceniť.

A čo nočné potulky?

Najprv prvý jasot,

Potom hmyzí rapot,

Trávy šepot,

Diviači chrapot,

Do bačoriny čľapot,

Z nej len taký fukot,

O kôru stromu škrabot,

Z diaľky štrngot,

A ty sa môžeš

Od strachu aj pos...

Ale žiješ, to je hlavné.

Ak nie si večera,

Čo si ťa vyhliadla príšera.

A tvoje telo,

Ako jediné, čo videlo.

Alebo nejaký zver,

Čo zbadalo ker

A dalo sa na jeho zber.

Aj taká vie byť noc

V divočine. A tvoje

Halucinácie opité k tomu

Pomáhajú.

A posmešky ti spievajú.

A najlepšie na tom je,

Že si nemusíš robiť plané nádeje,

Kto to je,

Že ťa nepočuje.

Ale niekto predsa.

Začni od srdca.

Vylej svoje starosti,

Ona má v tom znalosti.

Jazvu na telo,

Vylieči vrelo.

Myseľ vyčistí,

A ty si plný radostí.

Zrak pretiahne,

Prv, ako ťa diviak napadne.

Hmatom zistíš,

Kôru, list, tŕň cítiš.

Sluch nastraž,

Ale hlukom bažanta nevyplaš.

Chuť jahôd, malín,

Vodu čerstvú z bylín.

A medzi prvými čuch,

Mal by si odstrániť svoj puch.

Si veľmi nápadný,

Nie pre nich záhadný.

Sleduj a uč sa,

Toto inde nezažiješ,

A uvidí sa,

Či to tu prežiješ.

Vnímaj zostra,

Vnímaj jasne,

Inak je z teba kostra,

Nik ti nespieva piesne.

Možno tak vtáky,

Ale nie k tebe,

Oslovilo ich nebe,

Možno jary lásky.

A každý iný,

Celkom jedinečný,

Navzájom sa žerú,

Taký je kolobeh.

Sova myšku,

Ďateľ červíka,

Rybárik rybu do zobáka,

Myšiak lastovičku.

Dotyk stromu,

Nenahraditeľný,

A ty ver tomu,

Používaš ho aj ty.

Cítiš hladké, drsné,

Niekde celkom chýba.

A niektoré nežijú už vôbec.

Aká škoda. Pritom si zaslúžia žiť.

Mnohé sú tu už po generácie.

A my na nich podnikáme, likvidácie.

Bez nich by to tu bolo,

Ako vzduch bez vzduchu,

Pieseň bez hudby a slov,

Dážď bez mračien.

Z nich plody,

Čo náš stôl zdobí,

Alebo obživa.

Oni sú tvorcovia, umelci.

A jak menia lístie obdobím.

Farbami to len hrá.

A na zimu sa ukladá.

Je ten svet tým čarovný.

Toľko vecí, predmetov,

Náradia a nábytku,

Že nezostane zbytku.

Tak všestranné.

Je aj domovom pre zver,

Aj pokrmom.

A my ho ničíme.

Veď na nás ešte príde rad.

Bosky sa túlaš,

Cítiš rannú rosu pod nohami,

Šteklí ťa na okraj,

Tráva sa pod tebou plazí.

Našľapuješ zľahka,

Celkom nenápadne.

Nechceš nikoho prebudiť,

To chápem.

Dych v kontrole,

Vnímaš, čo do pľúc

I z nich sa valí.

Chutí tak čerstvo.

Si sám, pretože

Zvyšok sveta ešte spí.

Sme tu len my.

Nemáš ani poňatia,

Čo robíš. Len si,

Len jestvuješ.

Vytráca sa askéza,

Opantáva ti almázia zmysly,

Si akoby v tranze,

A príde extáza.

Snažíš sa byť bdelý,

Nie si však na to smelý.

Tvoj falošný úsmev sa zkyselý,

Prepadneš panike.

Ale niečo, niekto,

Ťa uvedie do normálu.

Si v poriadku, žiješ.

Čo ak ťa prepadne

Tvor dvojkrídly?

Súdny deň nastane!

Nie, to len ty si hnilý,

Aby si ho obišiel.

Prečo prepadávaš halucináciam?

Čím ich kŕmiš?

Nie, nechcem to vedieť.

Radšej kráčaj vpred.

Už si sa na cestu dal,

Už to dotiahneš.

Odmietaš?

Zomrieš.

Vidíš tmu, no v nej svetlo.

Vidíš zúfalstvo, no v nej nádej.

A to ti ono ponúka.

Všetko a naraz.

Nepochybuj o sebe, že

Nedotiahneš to ďaleko.

Tí, čo pochybovali, tak

Chceli. A aj tak skončili.

Vari skúseností vlastných

Túžiš poznať?

Hľa, priestor na to máš,

Veď kde lepšie nájdeš,

Ako tu?

Sedím tu celkom sama.

Dúmam.

Či je poľahky nájsť, čo

Chcieť by som chcela.

Neprestávam.

Sila vetra, čo uháňa

Mojimi útrobami je

Zdatná, priveľmi.

Nevzdáva sa.

A ak sú aj dni

Krátke, tak nie veľmi.

Sú akurát.

Inak by som tu teraz

Takto nesedela.

A v kľude.

To ticho!

A predsa nie som osamelá.

Ticho nie je nič.

Je to všetko.

Sem tam snívam a

S otvorenými očami.

Snívam o svete pred sebou.

I keď blúznim, je

To viac než v pohode.

V značnej dohode.

Pamäť má reset

Prírody, čo ho nič nezlomí!

Lapáš po dychu,

V najväčšom tichu.

A predsa je hlučný.

Netopíš sa, aj keď

Na suchu je možného

Veľa. To ťa len

Zradilo vlastné svedomie.

Aj ono potrebuje pauzu.

Len stojím, dýcham.

Možno sa aj dívam,

Ale sluch mi stačí

Úplne. Veď k prírode

Viac nepotrebuješ.

Načúvaj.

Nie si blázon, hoc sa tak cítiš.

To je na tom to skvelé.

Keď dážď dotkne sa

Zeme. Ovlaží to nielen

Pôdu, les, zver, ale

I teba. Je to celkom

Iný vzduch.

Počuješ dážď za oknom.

Kvap. Kvap. Tá melódia!

Akoby spievala uspávanku.

Alebo si v tom dianí

Priamo. Zmáča ti

Šat, vlasy, tvár. Je chladný, osviežujúci.

Zver akoby po ňom túžila,

Pretože vtáky spievajú.

Laň túla sa s

Mláďaťom.

Počuješ? Tá harmónia, tá

Symfónia počas a po daždi.

Zem ako špongia,

Príjemná na dotyk.

Je spokojná.

Vždy sa smieš spoľahnúť

Na dážď. Ako kvapky,

Ako lejak. Je súčasťou.

Neoddeliteľnou.

Tá vôňa, keď

Ho zem príjme. Je šťastná.

Je to dar.

Mám ho najradšej.

Len privriem oči

A vdychujem ho nie po dúškoch,

Ale všetok naraz.

Prúdi mi v tele a nežiaduce

Berie preč.

Dotyk mokrej kôry

Stromu. Je drsná, je hladká.

Ale je. Vždy bola.

Prechádzam prstami

Po jej zákrutách a ona ma vedie.

Ako niekto hladí partnera,

Po jeho pokožke, tak ja

Po kôre stromu.

To spojenie. Či už mokré, alebo na sucho.

Je nemenné.

Cítim, ako strom dýcha.

Že je živým tvorom ako ja. Že rastie,

Kvitne a umiera. A pritom slová nepotrebuje. I tak

Je krásny.

Stojí tam bez pohnutia.

Sám, s bratmi, zverou.

Slnko jeho boh, aj keď nie môj.

Pre neho má rovnaká význam,

Ako strom pre mňa.

Nenahraditeľný.

Odkiaľ sa tieto tvory vzali?

Niekedy o nich snívam.

Ale realita je krajšia.

Nemusia nič a predsa robia všetko.

Tráva. Tá farba.

A jej odtiene.

O tom len piesne.

Pre niekoho skaza, ale

Bol by život i bez nej?

Úkryt a potrava. To je cennosť.

A keď sa uloží,

Suchá a teplá od

Slnka. Tá vôňa sena!

Obloha je modrá

A tráva zelená.

Znova harmónia.

Rôznorodá tvarom,

Farbami, kvetmi.

Mäkká. Ale prvý dotyk

Je vždy prvý.

A ten šum,

Čo z diaľky sa valí.

Kameň čľup,

A vodu zakalí.

Vôňa mokrého. Rýb.

Šum, čo nie je nikdy

Rovnaký. Ani istý.

Potok. Hypnóza

Hladiny a zvuku.

Dá sa povedať, že

Tancuje.

Veselo, prudko vyspevuje.

A keď sa pozrieš dole,

Vidíš zase iného

Kusu sveta. Áno.

Tam už nepatríme.

Zo všetkých vôní,

Čo jestvujú na zemi,

V lese, v pôde, za rohom,

Mám najradšej tú po daždi.

Nepýtaj sa prečo,

Sama neviem.

A čo kvety? O farbách a tvaroch

Viac vravieť nebudem.

Zas je to iné.

Vôňa ruže, taká potlačená,

Ale niečím vyniká.

Hmyz ju ocení.

Vôňa čerešne.

To je skutočná jar?

Ako sa to zmestí do

Jedného kvetu?

Nevyniká ale sama.

Fialky, hluchavka,

Prvosienka, snežienka.

Ďalší zázrak jary.

Malé krásne dary.

Orgován. Sám o sebe

Majestátny, hoc sa skladá

Z maličkých kvietkov. Vôňa

Omamná, silná, prejde ti

Do hlavy, opantá zmysly.

Máš pocit, že si sa ocitol

Na malú chvíľu niekde inde.

Sladká. Príjemná. Vášnivá.

Dýchaš ju celý deň, i tak jej nemáš dosť.

A tú mám najradšej.

Nepýtaj sa prečo,

Sama neviem.

Mám rada dážď.

Ten kľud, čo so sebou prináša,

Je k nezaplateniu.

Rada ho sledujem cez okno a

Pri menšom byť jeho súčasťou.

Je krásny. Tichý a

Zároveň ho je počuť.

Len padá. Nič viac.

Radšej ešte vietor.

Hoc vánok je príjemnejší.

Hladí ťa, bozkáva

Na tvár. Užívaš si ho.

No keď naberie na sile,

Môže i vadiť. Mne len občas.

Nehnevám sa. Čo on môže za to,

Že sa mi snaží pomôcť? Nie.

Chce odviať to zlé, chce to

Rozpadnúť v prach.

No výhrou Zo

Všetkých živlov je

Mi búrka.

Hromy a blesky rozozvučia

Zem, nebesia sa otriasajú,

Rozsvietia sa a zúboženú pôdu

Zaleje vlaha.

Hraníc nepozná,

Len sa objaví a potom

Zmizne. Svoj účel splní.

Niektorí ju nemusia, veľa

Z nich v noci nespí.

Ja práve naopak.

Čo blesk, to sila žiary,

Čo hrom, to ozvučenie

V temnote. A ja pri okne

V samote.

Jak malá som sa jej bála.

Je mocná.

A k slnku vyjadrovať

Sa nebudem. Keby ho rastliny

Nepotrebovali, nie je

Ničím pre mňa.

Len skaza. Bolesť. Neistota.

Pálenie. Umieranie.

Nervozita. Nik sa pred

Ním neschová.

Od dobrého k zlému sme prešli,

A niečo v tom našli.

A súdené komu?

Tomu, čo verí.

Nie v Boha, ale v skutočnosť.

V prírodu, čo vidí, vnemu,

Mysli a dotyku je umožnené.

To je poznanie.

Čo krok, čo nádych,

To srdca prepych.

A kde inde to možné je,

Než v lese, na lúke,

Kde fantázia nahradí

Bôľ. To je skutočná mágia.

Mne pominuli strasti,

Mne sa uzdravenia dostalo.

So mnou i pes chodieval,

Myseľ pripravená nanovo.

Ani pokrm,

Ani nápoj,

Čo odohnal by zlé sny.

Nie tie, čo

Zdajú sa mi v noci.

Ale tie, čo ma strašia cez deň.

To je nočná mora.

A tam to len pomôcť vie.

Únik. Uhneš pohľadom,

Nie však telom. Paralýza.

A čo z toho? Tade cesta nevedie.

Môcť svoje hriechy vyriecť,

Môcť sa zdôveriť do ticha,

Tam to všetko odpyká,

Ďalej sa nebudeš piecť.

Jedine na slnku. Tak si preč.

Čomu sa vyrovná šum trávy suchej,

Čo vypočuje ťa bez námietok?

Jedine ona sama.

Čo tvoj hlad, či mlsnosť

Utíši, ak nie maliny,

Nektár z prvosienky?

Jedine jahody,

Pažitka.

Myslíš, že si sám,

To sa ale mýliš.

Pod tebou v zemi,

Nad hlavou na oblohe,

Za tebou v lese.

Takú spoločnosť si nevyberieš, to ona teba.

Trváš na svojom,

Že neprihodí sa ti nič.

Stačí jak rana bič,

A si bližšie ku skonom.

Len tam,

Vnútri si sám.

Pritom spôsoby

V každom období.

I tak zaváhaš.

Nuž...Ja trávou bosou

Nohou hladím.

Ja dlho neobsedím

A rozhliadam sa.

Putujem. Bez cieľa.

I dôvodu. Vystavená podvodu?

Nie, slasti.

Raz ju prijmeš a už sa jej nezbavíš.

A nie je to o tom?

Podvoliť sa vôni orgovánu,

Vystaviť sa hurikánu,

Či započúvať sa v búrke?

Kto nemá citu,

A sily v seba precitu,

Nie je tvorom živým.

Nepatrí sem.

Kto neraduje sa v počasí,

Nech je aké chce,

Jeho duša neponesie sa lehce,

K oblohe, čo odvrhol ju.

Bude ťažká ani kameň,

A pod zem zaleze.

Tam si užije tmy dosť.

Kto zver znevažuje,

Týra, neje, nechová,

Toho nech zem pochová.

Nezakúsi dotyk, chuť.

Navždy v nevedomosti,

Zatratený, bez priateľov.

Nech je tak.

Nie je ani ničím,

Bez lásky a jej príčin,

Čo z jestvovania čin,

Sa stal podlý zločin.

Miešajú sa neustále,

A ja mám na mále,

K nim sa viac priblížiť.

Mám však možnosť

K nim len pričuchnúť.

Vábia, ani neviem čím.

Všetko to uniká,

V kráse vyniká,

Ja sto chutí, ja ta skočím.

Akoby som nebola sýta.

Tých vôní, farieb, tvarov.

Ona i on ma víta

A ja bez darov.

Pretože oni sú dar.

My ho ničíme bez

Svedomia menšieho.

Dokedy vydrží?

Večne nás nepodrží.

On bez nás žiť bude,

Ale my bez neho nie,

V záhube.

Ako šteklí tá rosa,

Tvorí sa jej póza.

Plná jej dóza.

Kvapky, to písmená a próza.

Svrbí pichliač,

Možno nechtiac.

Studená je mláka,

Blato a kôra.

Na večer sa zmráka,

To nie potvora.

Čo vlasy čerstvé,

Teraz jak hniezdo.

Nevadí mi to,

Dážď nie.

Pokropí ma vláčnosťou,

A ja vzdychnem vďačnosťou.

Že môžem byť tu.

Že môžem byť teraz.

Pôda mení sa zo sypkej

Na tvárnu.

Zabáram sa hlbšie.

Nevadí mi jej skupenstvo.

Zostávam v nej ešte chvíľu.

Obloha klesá. Je sivá,

Je čierna. V pozadí

Sa rozsvieti a ja viem.

Viem, čo nasleduje. A

S trach to nie je. Ba čo viac, túžba

Vedieť viac.

Spamätať sa na malý moment

Zo sveta, čo som.

Predstaviť si. Snívať.

S okolím splývať.

Modliť sa nie k bohu,

Ale k prírode.

Vďaka nej som tu.

Vidím ju. A počujem.

To je mnoho, čo mi nik

Iný nedá.

Na čokoľvek, čo

Chcem, zameriam sa.

Pokoj v duši, čo rozleje

Sa do tela, i to stíchne.

Len všetko okolo mňa

sa ozýva.

Pieseň? Vášeň? Chce mi

Niečo povedať? Počúvam.

Jej hlas sa nesie údolím, prejde

Lesom a zastane tu. Ja ho pohltím.

Nemusím nič hovoriť, nemusím zdvihnúť dlane.

Deje sa to bez toho,

Aby som si to želala. Počuje ma.

Chcem ju spoznať, no

Ona ma už pozná. Jej

Tvár, nevidím ani nemusím.

Viem, že je to ona.

Dotýka sa ma vďaka vetru. Láska

Ma po čele, vlasoch.

Hovorí ku mne hromom,

Čo je ako zvon.

Silný.

Alebo vtáčím spevom,

Šuchotom lísta.

Už to znie ako pieseň.

Jej dych je krehký.

Je cítiť po orgováne,

Hruške, tráve, malín.

A jahôd.

Má tisíce podôb.

Nik okrem mňa tu nie je.

Len ja a ona. A

Pritom sme viac, ako

Všetko iné.

Tma sa priblížila a ja nevidím.

Záleží na tom?

Neviem, či

Stojím v potoku, alebo v tráve.

Záleží na tom?

Dotkla sa ma srnka,

Či medveď?

Záleží na tom?

Je to sen,

Alebo sa to deje, keď bdiem?

Záleží na tom?

Áno. Realita nie je

Taká krásna. Neskutočná.

Je len zvyškom toho, čo

Po mágii snov zostalo.

Niečo ako odpad.

A predsa v ňom som.

A je to predsa sen?

Som tu aj nie.

Dýcham? Myslím, že

Áno.

A tak bolo dáno.

Čo stať sa má,

Vždy sa stane.

Nikdy neprestane.

Pretože ten, kto má

Otvorené srdce, má aj všetko.

Som otvorená prírode.

A predsa patrím jej.