Neutíšiteľná

Prehĺbila si môj malý svet,

Vybrázdila si v ňom ryhu,

Tvoj hlas otriasal celú zem,

Nezmení sa na penu.

Nie! Stačí tej ohavnosti,

Plnej nedbalej krutosti,

Čo sa tvári vážne,

Ty mi nedávaj kázne!

Kde je? Neodišla, dúfam, že

Tu niekde je, nevideli ste

Ju? Ba hej, pravdaže.

Ale kde, nie je isté.

Mlč! Obzri sa na seba,

Koľko trápenia si zanechal,

A ščil chceš od neba,

Alebo od koho, kde ju vídaval?

Musím nájsť, hľa ako,

Mi vnútro sa chveje,

Tebe sa hovorí ľahko,

Keď sa ti nič nedeje.

Na zvodcu hviezd ťa povýšim!

So všetkého najradšej,

Aj tak len provokuješ,

Ja len rany tupé utŕžim.

Och, aká to cesta,

Kde je tá nevesta?

Čo si snáď neželala,

Mať ho za manžela?

Stoj pri mne,

nech sa rozhodnem správne,

Stoj! Čuješ? Mrkni aspoň!

Prepáč, prišiel som oň.

Do hrude ako ostrý kôl,

Tá páľava,

Istá úľava,

A jej hlas už navždy utíchol.