Múr

Poznáte ten pocit,
Plný úzkosti,
Plný slabosti,
A nič s tým robiť?

Všetci sa od vás odvrátia,
Čo môžu, zničia,
Len na seba myslia
A to krásne spália.

Túlala som sa lesom,
Ako zvyčajne,
Pomaly sa stmievalo,
Veľmi nenápadne.

Všetky kúty,
Len mne patrili,
Každý dub i lipa,
Som dobre poznala.

Kde vtáčik spieval,
Kde vánok vial,
Duša moja malá,
Sa verne uchytila.

Náhle ticho,
Ako v hrobe,
Slnko zmizlo,
Zašlo moje zore.

Nevidno na krok,
Nevidno pred seba,
Čo to bolo?
Obzrela som sa.

Jedna noha tak,
Druhá inak,
Zatienil mi zrak,
Neposedný vták.

A už len pád,
Silný zvrat,
Ničoho sa chytiť,
Len koniec cítiť.

Tma, bezvetrie,
Kolísala v náručí,
Mala som nutkanie,
Pozrieť, kto ma to drží.

Ale únava pohltila,
Môj zrak aj myseľ,
Sama sebe tvrdila,
Iste je to výmysel.

Druhý i tretí deň,
Uplynul, ako nič,
Prebudená ešte len,
Jak vyoraná myš.

Otázky som sypala,
Jak som sa späť ocitla,
I začala moja mať,
Celý dej rozprávať.

Joj, moja drahá,
To asi syn boha,
Držal ťa ani pierko,
Pokožka jak mlieko.

Svaly ako hory,
Zaženú i temné mory,
Čo tvár- to Adonis,
Ale oči tmavé jak hmyz.

Keď ťa sem doniesol,
Ani slovka nevyriekol,
Len hľadel na teba,
Ako na šťastie z neba.

Veru, nebolo mu jedno,
Aká obitá si bola,
Iste by dal hocičo,
Aby mohol vidieť ťa.

A meno?
Žiadne nebolo.
A kam odišiel?
Tam, odkiaľ prišiel.

I vyleteli papuče,
Vlasy viali vo vetre,
Utekala jak bez duše,
Len v krátkom svetre.

Stoj, kričí mať,
Kde ho chceš hľadať?
Ja ho musím znať,
Niekde musím začať.

V ten deň pršalo,
Ďaleko nevidno,
Brodila som sa v tráve,
Brodila som sa v lese.

Premočená do nitky,
Pozbierala sily zbytky,
Verila, že ho možné nájsť,
Čo ešte ďalej zájsť.

Zrazu v tej temnote,
Odlesk v belote,
Vlasy ani slnce,
Točili sa jak vence.

I zbadal ma,
Narovnal sa,
Ja bez strachu,
Veriť som chcela jemu.

Vráť sa domov,
Odbil ma,
Tu niet bezpečnô,
Buď doma.

Nie, chcem vidieť muža,
Čo odvahu skúša,
Ani som sa ti nepoďakovala,
Čo som minule vyparatila.

I vrav, čo za to,
Iste to nebude hocičo,
Rada sa ti odmením,
Ak to splním.

Ráno zavčasu príď,
Chcem s tebou len pár chvíľ,
A teraz bež domov,
Než sa tma dotkne stromov.

Cez noc oka nezažmúrila,
Čo stále na neho myslela,
Vyčkávala na ráno,
Aby bolo dáno.

Jak slnce vstalo,
Už ma doma nebolo,
Bežala na miesto zrazu,
Čakajúc na srdca spásu.

Došla som ta práve,
Čo on ležal v tráve,
Vstal a prekvapivo,
Objal ma prívetivo.

Tak sme spolu kráčali,
Ruky o seba dotýkali,
Smiech, radosť, porozumenie,
Prebudilo vo mne túženie.

Kedy smiem ťa vidieť ešte?
Zajtra, naposledy.
Čo sa deje?
Moc kliatby.

To viac už nesmieme byť spolu,
Pre kliatbu, čo mení ma v podobu,
Smiem sa len tak vyslobodiť,
Ak je možné v skutku ľúbiť.

Tys už čin svoj dokázal,
V ten deň, čos zachránil ma,
Čo ja ťa neľúbim?
Svoju dušu i lásku ti sľúbim!

To jest len cit,
Nie skutok,
Už sa musíme rozlúčiť,
Premáha ma smútok.

I rástol obďaleč trs kvietkov,
Bielych margarétiek,
Podal mi zopár zväzkov,
Jeho úsmev- to liek.

Sklopila som zrak,
A už ho niet,
Radosť zatienil mrak,
Ale nie svit srdca hviezd.

Kvet časov našich,
Mohol by ma niekto ľúbiť?
Čo veští kliatba väzenie?
To prah bolesti mojej.

Ráno, keď sme sa videli,
Dala som mu svoju retiazku,
Aby oči naše pamätali,
Na našu večnú lásku.

Ach, moja drahá,
Žiaľ ma premáha.
Aké ťažké môcť sebou byť?
Vyskúšať deltu možností?

Prosím, chcem ísť s tebou,
Nepúšťaj ma dole vodou,
Nebudeš cítiť tône mojej bolesti,
Cesta lákavá,

Avšak len zvádza,
Plaché dni súcitu a bôľ,
Lietať ako prach,
Tak to chceš byť?

Jak si ma vystrašil,
Moju dušu zadusil,
Nechoď, nechoď preč,
Drvíš ma ani dýky seč.

Ale môjho milého,
Už dávno nebolo,
I stáli sa slzy vodou,
Čo hladila som bosou nohou.

Domov s plačom odchádzala,
Pieseň lesa zvádzala,
Tu zrazu mať volá,
Od potoka zdola:

Joj, ty nešťastná!
Čože, mamka?
Pasca nachystaná!
Od družiny tvojho tatka.

Bež, dievča, bež,
Možno ich ešte doženieš,
Joj, čo to smola,
Ona im sa nedovolá!

Ale to ja, deva,
Rýchlym behom leva,
Temnota- to des,
Blížila sa na les.

Zazrela som v diaľke,
Záblesky žiary fakle,
Psy ňuchali,
Kde by stopy našli.

Dych zbabelý,
Oči uslzené,
Nohy sa podlamovali,
Veru, bude zle.

Otče, otče,
Otočí sa,
Čo je, človeče?
Prosím, vráť sa.

A v tom zlom,
Zavýjanie trhá uši,
Pokračuje hon,
Srdce mi pritom búši.

Čo tu snoríš?
Prosím, nechaj ho.
O čom to hovoríš?
O mužovi srdca môjho.

To nie muž,
To skaza,
Prac sa už,
Nech neskántri ťa.

Lesom sa nesie zloba,
Psy brešú a začne streľba,
Bežím ta dopredu,
Nemysliac na otcovu radu.

Pred nimi bes,
Čierny ani uhoľ,
Väčší než pes,
Ale úteku sa nezmohol.

Na krku retiazka,
Vedela som, že to on jest,
Zdvihla sa nejedna puška,
Skočila som vpred.

Vpadla som mu do náručia,
A on je už človek,
Všetci na nás hľadia,
Blížil sa koniec.

Stáli jak vosk,
On dal mi bozk,
Neboli sme slobodní,
Boli sme stratení.