Múdrosť starého psa

 Plačeme...

Smejeme sa...

Taký je kolobeh života,

A klameme.

Klameme o láske,

O šťastí, rovnováhe,

Že vždy sa niečo nájde,

A zlé do kúta zájde.

A čomu vlastne veríme?

Tomu všetkému a neprestávame,

Hráme sa na niečo, čo nie sme,

A čo sa nedá nájsť, hľadáme.

Múdrosť starého psa!

Všetci sa pozrú, ale nikto ho nezavolá.

Aj áno, aj nie je mu to jedno,

Hľadá v nás svetlo.

Putuje, i zastaví sa.

Kladie si otázky, usmieva sa.

Aký to sprostý ľud!

Iste to len blud!

Ďalej kráča, ide k potoku.

Prejde cezeň, chladí ho v rozkroku.

Ale on nezabreše,

Ryby hľadia- jemu sa nedoreže.

Beží cez dedinu,

Založí si tam rodinu,

Beží ďalej na koniec,

Prejde neveľký kopec.

Hľa, napravo most,

Pomyslí si, to je skvost,

Tu sa usalaším,

Iste všetkých poteším.

Zo začiatku to nebolo tak,

Vládkyňa štípala, ani rak,

Ľudia zvláštni,

Na pohľad krásni.

Časom si zvykli,

Vládkyňa i ľudia ho prichýlili,

V srdci láska rástla im,

A pes pocítil, že patrí k nim.

Bol jedovatý ako had,

Ale poprosil, keď mal hlad,

V srdci vystriedal chlad,

Lásky a radosti zamat.

Roky utiekli,

Slečny na babky sa premenili.

Ako sestry, ako matky,

Mňa k úcte, láske a pochopeniu vychovali.

Keď Asta odišla,

Ja som plakala,

Nebola som jediná,

Čo tú bolesť prekonáva.

Blchu však nádej neopúšťala,

Aj keď sem tam pišťala.

Bola so svojou rodinou,

Jedinou a milovanou.

Ďakujem Blche za to,

Že so mnou zvládla to,

Ja i ona sme zložité povahy,

Čo vyrovnajú každé váhy.

Kiežby to bolo inak,

Všetko naopak,

Ničoho neľutujem,

Ani keď už Blška tu nie je.

Toľko nehy, toľko času,

Dlhý ako zrnko z klasu,

So mnou strávili,

Obe ma tak milovali.

Aj ja ich,

Ale to nevyrovná sa im,

Ďakujem im za tú česť,

Že žijú so mnou dodnes.