Listy prianí

Prichádzal z mesta, 

Prichádzal do lesa nečakane,

Prichádzal ta, 

Básnik a jeho básne.

Ani starý, ani mladý,

Ani bohatý, ani chudý, 

Len on sám,

Aký je.

A peši, to vám,

Bola cesta, bez koňa?

A v tomto počasí,

Bola to snáď omamná vôňa?

Žeby sa mu dobrodružstva zachcelo?

Abo hľadal nápad?

Chcel zapísať slnko 

A jeho západ?

Ale sneh je vysoký,

A slnca niet,

Ťažko mu porozumieť, 

Čo tam hľadať poľahky. 

A čo to má pod pazuchou?

Pero s knihou,

Sú azda stránky napísané?

Sú a neprečítané. 

Ach, a ako to len vlečie, 

Veď sneh mu atrament roztečie, 

Keď si vločka zatancuje na stránke,

Bude po úsilí, básničke. 

Vločky padali tmou,

A básnik únavou, 

Trochu, žebych sa oprel,

Povedal básnik, čo na zem pod

Jedľou pozrel.

A biele kúzlo,

Potichu padalo,

Padalo na básnika, 

A život z neho uniká. 

Ráno bolo sivé ani myš,

Zdalo sa byť kľudné, 

Ale básnik nepočuje slová vľudné, 

Čo mu, vietor, hovoríš. 

I tak fúkol vietor,

Fúkol do strán,

Vytvoril im priestor,

Až k výšinám. 

Leteli stránky, 

Leteli do diaľky, 

Posadilo sa na ne páperie, 

A splnilo sa prvé želanie.

Aby bolo milované,

Aby bolo chcené, 

Aby nezanikli nikdy,

Jeho prepletené života nitky.

A to ďalšie práve vtedy,

Keď sa dala srnka na výzvedy, 

Padlo rovno pred ňou,

A prianie sa stalo ňou.

Nešťastné to prianie,

Prišla o života poznanie,

Že verila, čomu nemala by,

O tom poviem inokedy.

A vlkovi o chvost trochu,

Zachytil sa list,

Jak na muchu,

Zareagoval pysk.

Ale slovám až tak dobre nerozumel,

Avšak, uschoval ho v srsti,

Potom v hrsti, 

Čo chce, vedel.

Krkavcovi do zobáka,

Ako šiška dáka, 

Vlietlo prianie, nič nevidel,

Joj, jak škriekal. 

Doma mu ukázal vyznamenanie, 

Roztrhal prianie,

A uplietol z neho hniezdo,

Ocení viac niekto. 

I vietor sa toho ujal,

Do dlaní list vzal,

Hoc tiež čítať nevedel tie riadky,

Slová šli k sebe ako priadky. 

Teda, vytvoril si z nich nôtu, 

Každá skladba má jednu vetu,

Čo pre tú, 

Sa oplatí počúvať.

Mnohým sa ušlo poznania, 

Vyslovení aj nevyslovení priania,

A keď myslím mnohým,

Tak aj k nohám jedliným. 

Aby hojnú pôdu, živiny,

Mala ona, i sestry,

Nie už vidiny,

Odolávali vetry. 

Potok sa dočkal prietoku, 

Medzi kamienky,

Prúdia spomienky, 

Dávneho útoku. 

Teraz ticho,

Aj sneh ustal,

Až potom začal,

Čo bolo hotovo.

Studené záveje, 

Lesklé cencúle, 

Sneh sa premelie, 

Pieseň doveje. 

Posledné prianie,

Je pre vás,

Vaše želanie, 

Oživí to v nás. 

Básnik a jeho listy,

Tak jest, 

Ja a ty,

Ďalšia toho lesť. 

Dávaj pozor, čo si želáš. 

Čo vidíš, už neuvidíš, 

Do ticha tajomna,

Navždy toho skrýš,

Budeš sa báť i mňa.