Kytica

I na lúke mnoho kvetov,

Čo voňajú, čo nevábia,

Tak i mojich pocitov,

Pre teba prázdnota.

Nevnímaš ich vôňu,

Či hlas tónu,

Čo sa ti nesú na podnose,

Vidíš len rozkoše.

Nevnímaš môj postoj,

Nevnímaš - pozor, stoj,

Len na svoje hľadíš

A si ho hladíš.

Dúfala som v pochopenie,

A ty len v to túženie,

Čo je síce pekné,

Ale nie jediné.

Kytica - toľko kvetov,

Farieb, vôní, odtieňov,

I tak moje slová,

Čo sú ti otvorené dokorán.

Vyjasnila som ti ich neraz,

No ty si sám prestrihol povraz,

Čo ťa k nemu pútal,

A sám k jednej veci spútal.

Načo pozerať do výstrihu,

Keď nenazrieš mi do očí?

Načo tráviť tie noci,

Keď nie sme v okamihu?

A ja som ti svoj kvet,

Jeden po druhom,

Ukázala na svet,

Ale ty jeho vrahom.

Nevenoval si tomu pozornosti,

Tak nečakaj moje skoky od radosti,

Pretože na tom záleží.

Nie na hmotnom zboží.

Kedysi som kyticu túžila mať,

Od muža milovaného dostať,

A predsa som sa nedočkala.

Ani tých slov.

Ale teraz ju už nechcem,

Má pre mňa váhu činov,

A mne je jasné len,

Že teba to nezaujíma.

Milovala som ťa?

Nikdy.

Chcela som ťa?

Možno.

Potrebujem ťa?

Nie.

Dala som ti čas?

Áno.

Ale už je preč.

Tak choď aj ty.

A nechaj moje city,

Nechaj ich mne.

Čo bolo, bolo krásne,

Ale nie večné.

A ja viem, čo chcem,

Ale ty nie.

Ty to nie si.