Krkavec

Ako to ticho padá, 

Na konárik malý i väčší,

A v tom sadá, 

Naň tvor krkavčí. 

Temné krídla,

Tiché tiež jest,

Tmavá to víla,

Ušitá na ňu lesť. 

Sama a zamilovaná, 

Rady jej nebolo od nikoho,

Čo si mala počať duša stratená, 

Tancovala pre neho.

Jej srdca hlasu,

Dopočula sa striga, 

Videla v tom spásu,

Jedine pre seba.

Nalákala vílu noci,

Do svojej skrýše, 

Polapil ju ktosi, 

Uviedol do svojej ríše.

Budeš krásna a budeš jeho,

Kto vy ste?

Nepýtaj sa na meno,

Ja pomôžem ti iste.

Držala dievčina,

Pre krásu sa trpí,

Postihla ju vidina,

V náručí milého sa vidí. 

To ale ježibaba,

Skúšala na ňu svoj pokus,

Rezala vílu tá baba,

Až na kosti kus.

Slzy šli prúdom dole,

Po vílinej tvári,

Cítila jak to reže, 

Jak to páli. 

Hotovo, už celkom!

Stojí za to výsledok?

Iste a zlepší sa vekom,

Nuže, vyskúšaj prvý krok.

Víla skúsila a pravda,

Aká ľahká veru,

Ďakovala, čo zmenila ju krivda,

Zver zbadá zmenu.

Šla ona za milým,

Čo na kraji lesa stál,

Hľadela okom spanilým, 

Ale osud im neprial.

Keď ju zočil, 

Bokom skočil,

Čo za príšeru jak noc,

Kričal on o pomoc.

Dal sa triskom preč,

Víla nechápala ničomu,

Pozrela na odraz jazera obďaleč,

A videla ničotu. 

Obluda, strašná vec,

Dala sa cez kopec,

A na jeho konci,

Skala nad priepasťou. 

Stratiť nemala čo už,

Opustil ju milovaný muž,

Krok vpred a pád,

Sĺz vodopád. 

Ráno ako každé iné,

A ona na snehu,

V očiach vidiac mátohu, 

Pozerala do očí srne. 

Zaškriekala hneď z rána,

Čo to za hlas má v krku!

Vyzerala Jak vrana,

Rozčerila hladinu v ľaku. 

To bola ale lesť, 

A nie spása,

Čo je to za bolesť,

Bodala znovu a zasa.

Natiahla ruky, či

Krídla skorej,

Ozýval sa krkavčí 

Hlas víly bývalej. 

Ako bude slúžiť lesu teraz?

Radšej by prijala mráz.

O roky dlhé,

Jak nohy bosé,

Letel posol so správou,

On poverený tou správnou.

Strážil lesa hostí,

Pozbieral mäso z kostí,

Dával pozor z výšky,

Neunikli ani myšky. 

Spravoval správami vlka,

Líšku každé ráno sivé,

Prv ako sova zamrká, 

Má raňajky v tráve.

Staral sa krkavec,

Staral sa o všetkých,

Ťažila ho dávna vec,

Teraz nesie následky. 

Chráni,

Bráni,

Na stráni, 

I vrany. 

Pravda, dosti veľký,

Viac jak sojky,

Ale hlasu nepekného,

Podobať sa chcel tetrovi. 

Cvičil ráno a večer,

Strašil i najväčšiu z príšer,

Ale podarilo sa zaslúžene,

Nemal ani tušenie, 

Že poľovníci toho dňa,

Skolili už jelena,

A zálusk mali na vtáka,

Čo si dajú hneď do zobáka. 

Rany lietali,

Smrť svoju spievali,

Padal nejeden tetrov,

Nárek do výšky stromov. 

Perie všade jak z periny,

Oni však bez viny,

Lietalo i čierne, 

To naše krkavčie. 

Z výšky ako vtáčí tvor,

Na zemi ako víla,

Počúval ju ten netvor,

Že čím ona byla. 

Spoznal ju a ona jeho,

Kedysi svojho milého, 

A div, že srdce,

Sa mu nerozletelo na franforce. 

A v prach premena,

Hlasu v lese ozvena,

Vidiny mal lovec,

Víla a zase krkavec. 

Bolo mu to treba,

Kvôli nemu riskovala, 

Žena, zviera,

A on vlastnou rukou umiera. 

Teraz tam tančí,

Ona sama spasená,

Hoc zlomená,

Aj ako tvor krkavčí. 

Nik si nespomenie, 

Nik netuší,

Čo srdca vábenie,

Oni dvaja v náručí.

Pre milovaných spravíme všetko. Ale aj oni pre nás?