Konvalinka

Ona nezabúda,

Jak sa tvor púta, 

V bielom šate odetá, 

Jak nevesta vydatá. 

Nesedí tam sama,

Nie je detí mama,

Malý kvietok, 

Nevinný zvitok. 

Listy dlhšie Jak ona,

Dvoria sa jej, poklona, 

Dodávajú tvar, eleganciu, 

Prudkú vôní reakciu.

Ona vábi,

Ona ťahá,

Nik ju neľúbi,

Nik nepovie drahá. 

Ozdobou je v záhrade,

Jej zmysly jedovaté, 

Nepovie nie vode,

Do výšky v závode.

Skrytá i videná, 

Malá, ale nádherná, 

Vlnia sa jej šatičky, 

Ako veľké paničky. 

Hlávku má nejednu, 

Ale každú nejedlú, 

Tiahnu sa po stonke, 

Ozdoba na sponke. 

Listy zelené, 

Okolo nej strážcovia,

Nebude im ublížené, 

Ani raz, nikdy viac.

Takmer počuť cvengot,

Je to však ich šepot, 

Šepot vôní. 

Vôňa smrti.

Aké sú maličké, 

Hlávky hladučké, 

Na dotyk krehučké, 

Pod prstami mäkkučké. 

Vládne si v tieni,

Ako temná paní,

Slnce jej neublíži, 

Keď na krok sa priblíži.

Žije si v pokoji, 

Nik nedobiedza,

Nik ju neťahá farbami,

Ani nevädza. 

Spoločnosť by uvítala, 

Keby sa na to dala,

Ale ani samej jej

Nie je smutno.

Stojí tam, žije,

Nik ju nebije, 

I keď krásna malinká, 

Stále jedovatá konvalinka. 

Čo si za to sama môže,

Že sú z nej na nože?

Nič si z toho nerobí, 

I ona má svoje spôsoby.