Kirilova pieseň

Hana Zemánková- Kirilova pieseň

Vaše oči ako ranná obloha,

svietia mi na cestu do neznáma,

kamkoľvek ja pôjdem,

všade ich zahliadnem,

sú mojím majákom,

na cestách neprebádaných,

cítim sa jak nad oblakom,

keď ma robíte malátnym,

a ja sa snažím ďalej ísť,

ale srdcom som s vami spojený,

pomôcť prekážku obísť,

sa mi vôbec nedarí,

pretože vy ste tou prekážkou,

ktorá ma ťahá späť za vami,

cítim sa slabochom,

keď vás zočím,

nádherná nie krehká bytosť,

moja drahá milovaná radosť,

tu ja stojím,

sám a opustený,

osloboďte ma, prosím,

vaše ruky jemné ako hodváb,

ruže kvitnú vám,

rovno v tvári,

a tie vlasy,

čo ma ešte viac,

k vám ťahajú,

a tá vôňa,

osloboďte ma od tých okovov,

ťažia ma,

na mysli i na duši,

ako ja mám ďalej žiť,

ako sa ja mám s tým vysporiadať,

keď vás vidím,

vo svetle slnka,

tie ladné kroky,

z vás robia všetko,

tak rád by som sa ich dotkol,

ale utekajú mi pomedzi prsty,

ako piesok,

musíte mi ten tŕň vybrať,

ako to len bolí,

sem tam sa mi zdáte ako blud,

nádherný sen,

ale uteká mi,

chcem ho tak veľmi,

pre seba len,

láskal by som ho,

obdarúval šťastím,

vždy sa mi rozbúcha srdce,

chcem ho ukľudniť,

ale to nejde,

čím som k vám bližšie,

tým viac to cítim,

ako ma to páli,

ako cítim teplo,

tam vo vnútri,

to najkrajšie čo ma kedy stretlo,

ste boli práve vy,

spravili ste zo mňa,

slabého, nedokážem si pomôcť,

som malátna,

a tak malá bytosť,

dni a noci sú prebdené,

myšlienkami nad vami,

môžem si ja srdce sňať,

môžem ho aj rozbiť,

ale v hlave mi zuní stále,

túžim po vás,

po vašom hlase,

po dotyku vašich rúk,

po vašich očiach,

po vašom tieni,

po vašich perách,

ach, akoby som ich láskal,

objímal,

naplnil radosťou,

kvet môj, rozmarín,

cez bolesti,

chcem vám vyjsť v ústrety,

vietor mi našepkáva,

vábi ma,

ale verný som len vám,

láska ako svieca,

hýbe svetom,

mojím svetom,

ale hasne,

isto určite,

nechcem už blúdiť,

nechcem už smútiť,

chcem počuť váš hlas,

znovu a zas,

nech ma vedie,

nech ma chráni,

nech ma ľúbi,

nech ma nesie,

bojím sa, že vykrvácam,

že ten pocit odumrie,

že už nikdy nebudem cítiť,

to čo prv,

že už vás nikdy neuvidím,

že to, čo bola v nás,

navždy pominie,

sľúbte mi, že to budem stále vnímať,

stále pri vás stáť,

spolu tancovať,

že budem môcť sa vás dotknúť,

a dýchať ten rovnaký vzduch,

ako vy,

ach, vy moja ľúbezná,

moja hortenzia,

pri vás som tak šťastný,

sám sebou a spokojný,

vy ste všetko, čo som kedy chcel mať,

prosím, nikdy neodíďte.