Kanárik
balada
Hana Zemánková - Kanárik
Sedím, čumím do blba,
Kdesi čosi,myška prejde,
Nepozdraví, neodpovie,
Ako tu ja sedím biedne.
A ja z tej klietky neviem vyjsť von.
Hľadím len pred seba,
V miestnosti sa rozlieha ozvena,
Nikto nepovie ahoj.
Rozprávam si,
Sama pre seba,
Nikto ma tu nepočúva,
Ticho ako zo záhrobia.
Už mi to lezie na mozog,
Kričím, kričím
Pustite ma von!
A ja plná samoty.
Jesť len prostý zob,
Prázdny ako všetko toto,
Bezduchý, bez slov,
Nikto sa nezmohol.
A tie mreže?
Nič viac ma nereže,
Ako táto klietka,
Ani lásky ako smietka.
Okno je ako obraz,
Čo hľadíš cezeň,
Nerozumieš ničomu tam,
Aj tak sa ta pozrieš.
Snívam, ako znie môj hlas,
Nie v diaľke, ale tu zas,
Každý ho vníma,
Každý ho rád má.
Letieť ako vtáky ja chcem,
Tam, hore na oblohe,
A ja plačem jak v komore,
Kým som tu dole.
Je mi z toho všetkého zle,
Všetko dookola len,
Ráno, noc,
Ráno, noc.
Už mi z toho šibe,
Ako odtiaľto sa dostať von,
Niekde uletieť,
Za šírim svetom.
Otvorte tie vrátka,
Len stačí málo, zľahka,
A ja letím,
S vetrom o preteky.
Dotknúť sa oblakov,
Ako v mojich snoch,
Domček, so záhradkou,
So spoločníkmi a láskou.
Len hoďte na mňa tú tmu,
A ja stíchnem celkom,
Prečo mi to dávate za vinu?
Už je po všetkom.