Kamufláž

I mech z hlavy sňali,
Aby doznal sa.
Všetci okolo neho sedeli
A dívali sa.

 
Nuže vrav,
Jak to bolo,
Zbaven práv
Naokolo.

 
I díval sa muž
Cez oblok,
Čo presvital lúč
A nevidel na krok.

 
Jak chcete,
Jak poviete,
Ja poviem vám,
Čo som videl sám.

 
Tade rieka
Ako z mlieka,
V jaskyni sa vlieva
A v dutinách spieva.

 
Kde jest,
Kde on,
Kde budem,
Kde bol.

 
To ako symfónia,
Odráža sa z pódia,
Čujú i stalagnáty,
Dlhé jak hnáty.

 
Nezačuješ vlnobitie,
Ani ľahké pohladenie,
Čo strieda vôňa zeme,
Tej tajomnej jaskyne.

 
Ten hnusný netopier,
Ryk, drie sa z pier,
Čo sa vysmieva
A do rytmu si spieva.

 
Zrazu zorničky,
Nesú sa nad hladinou,
Tlmia plané pesničky,
Čo sú mojou úľavou.

 
Stáčajú sa v rytme,
Až do vrchola,
Kým ráno svitne,
A zíde sa obloha.

 
Postava v odraz,
Hladiny jak zrkadlo,
Ako na rozkaz,
Hneď bolo všetko vidno.

 
Vlasy- svit mesiaca,
Pokožka biela zo zajaca,
Tie pery a tá tvár,
Farba jantár.

 
No skryť som musel,
Svoje pohyby,
Čo nie sú bez chyby,
Aj tak by som neuspel.

 
I začula ma v tme,
Prikrádala sa,
Poď ku mne,
Vábila ma.

 
Hlások tenká nôta,
Za ruku som ju chytil,
Do očí pozrel ta,
Ach, ako som sa zmýlil.

 
To strážkyňa svetov,
Jaskýň i tunelov,
Za mocou skrytá,
Pania nevinná.

 
Či ma okúzlila?
Či dokázal som ďalej bdieť
A prestať snívať?
Onedlho budete vedieť.

 
Ona lieči,
Zlu sa prieči,
Pravdu do očí,
Lož mučí.

 
Lež seba nevie
Oslobodiť, darmo
S tým bojuje,
Padá na dno.

 
Zbiera všetky zločiny,
Ako smetie,
To nezaslúži si,
Nemalé trápenie.

 
Každú chvíľu,
Spoznával som ju,
Každá minúta,
A ja zamiloval sa.
 
I nežne ruku jej
Som vtiahol do dlane svojej,
Či večer, či z rána,
Neodtiahla sa. 

Na deň pätnásty,
Mi odkryla svet,
Čo pri živote ich držal kvet,
Vraví- o tom vieš len ty.

 
Cit som k nej choval,
A tak som sľúbil,
A slovo svoje dal,
Že nik im neublíži.

 
Čo ja som vedel?
Oči pre ňu len,
Nič, čo bych jej odoprel,
Nevediac, že nás niekto sleduje.

 
Na kameni sediac,
A ja v sebe sto ráz,
Že už sa vyjadri,
Raz, dva, tri.

 
Drahá Jas,
Sliš môj hlas,
To srdce,
Čo ťa chce.

 
Prosím, buď mojou,
Paňou vytúženou,
Čo mi radosť robíš,
A tu pri mne stojíš.

 
Hľadí na neho,
Láska ho,
No odpovie,
Že veru nie.

 
Muž len nerozumie,
Kýva hlavou,
Prečo odmietnutý je,
Koho vinou?

 
Jak sa pania zjavila,
Zvrtla sa a odišla,
Za ruku ju chcel chytiť,
Či sa v niečom mohol zmýliť.

 
Zrazu tma,
Zrazu ticho,
Domov sa pobral,
Jak mu bolo ľúto.

 
Na druhý deň,
Zase šiel do jaskyne,
Skúsiť chcel,
Žiadať o ruku panej.

 
Už nesmieme byť spolu,
Povedala mu.
Prečo- sa jej pýta
A k nohám jej líha.

 
To kliatba, čo ma drží,
Istá záhuba.
Nik ju z nás neprekročí,
Nechcem prísť o teba.

 
Chcel on povedať,
No už nestihol,
Po panej dym vznikol,
Družina prišla ho zajať.

 
Tak, a teraz tu sedím,
Milí páni,
Veríte či nie?
Máte so mnou zľutovanie?

 
Pozrú každý na seba,
Čo to vzali za blázna,
Čo to vravíš, to nie je,
Nič také nejestvuje.

 
On ale svoje tvrdí,
Ani chvíľu nepovolí,
Ta ho vzali so sebou,
Na schôdzu s gilotínou.

 
Ako tam tak stál,
Ako tam tak hľadel,
Vážil posledné slová,
Kým sa on pominie.

 
Nevedel kde sa to
V ňom vzalo,
Slová, to mu napadlo,
Stalo to však za to?

 
To pania jaskyne,
Spievala tie slová v noci, vo dne,
A láska ho vábila,
Čo ho skoro zatratila.

 
V tom momente,
A v tej chvíli,
Sa v jasnom svetle,
Jeho siluety pominuli.

 
Niesli sa vzduchom,
Niesli sa vetrom,
Niesli sa riekou,
Niesli sa za paňou.

 
Jeho spev všetci nasledovali,
Dýky, i kopije brali,
Zastaviť ho treba,
Kričali aj do neba.

 
Pani ho už čakala,
Posledné zbohom mu dat chcela,
Ruky si stískala,
Jaskyňa do ticha pískala.

 
Zrazu sťa slnca žiara,
Pred ňou sa milý otvára,
Padá na kolená svoje,
Sprvu nevie kto je.

 
Musíš odísť hneď,
Chladná ako led,
On jej ústa zatvorí
A bozká na jemné pery.

 
Spolu ujdeme,
Spolu žiť budeme,
Bez teba svet plytký,
Nik nás nebude ťahať za nitky.

 
A jak ona krúti hlavou,
To nie je možné,
Ozýva sa jaskyňou,
Dobíjajú sa votrelcov kone.

 
Jak sa odtiaľto dostať?
Pýtal sa jej,
A jej pohľad,
Padol k hladine.

 
To ten kvet- ukázala,
Ten nás oslobodí,
Ale i pohltí,
Váhať začala.

 
Buchnáty do skál,
Lámanie ocele,
Ozývalo sa zo strán,
Celej jaskyne.

 
Muž sa potopil,
Kvet do rúk uchopil,
A teraz pochopil,
Čo to vlastne urobil.

 
Všetko sa trase,
V celej ničivej kráse,
Voda z ničoho sa smeje,
Všetko k zlému speje.

 
I chytil sa muž s paňou,
Že on bude iba s ňou,
Za svitu hniezd,
Odišli spolu do nebies.

 
Naraz kľud,
Dnu vošiel ľud,
Videli tú spúšť,
Aj mladých ubziknúť.

 
Kde predtým voda bola,
Už len dno,
Kvet opustený ležal,
Moc už toho nevidno.

 
Všetci čudovali sa,
I odtiaľ odišli,
Čo mohli, zničili,
A legenda vraví sa.