Jediné želanie

Kiežby si niečo povedal...Nie, aby reč nestála, ale aby sme sa pohli ďalej, vpred a našou cestou, čo hádam konca nemá...

Užili sme si to? Tú chvíľu, tak krátku, ako je život nočného motýľa, alebo pena čerstvá na kraji mora, či naše dotyky...dajú sa považovať za skutočné? Smiem ich nazvať večné? Ale to by bola urážka, lebo obaja poznáme tú krutú skutočnosť...realitu...vtipné, že pri láske mi dochádzajú slová, ale srdce chce toho povedať tak veľa, preskakuje a samo si skáče do reči, ale myseľ stojí, lapá po dychu...

Dych...Pamätám si, kedy mi naposledy došiel...Mať v sebe oheň, čo páli, čo ženie krv v cievach a zároveň chlad, aby ho brzdil, lebo pokušenie je veľké, nezastaviteľné, ale záver majú rovnaký...Pri oboch nemôžem dýchať...

Siaha vôbec moja pamäť k takým spomienkam? Zdajú sa byť tak ďaleké, tak dávne, tak stratené...

Každý večer osamote...nie telo, ale duša, pretože každá je niekde inde. Moja slobodná a tvoja uzamknutá a vieme kde...chcela som ti pomôcť, ale keď sám si po slobode netúžil, koho budem nútiť?

Nikoho...sám si si vybral...Tvoja cesta sa odtrhla od mojej, duša od duše, akoby už neboli nič a pritom sa mi videlo, že sú zrastené ako brečtan k múru, šípový krík ku kríku, pýr k rastline, búrkové mračná k sebe...

A pritom som chcela len jedno- tvoj čas. Bolo to tak veľa? Chceli aj tie predo mnou tak veľa? Ale to mi je ukradnuté, ako tebe moje trápenie, čakanie a napokon zlyhanie...Nie, zlyhanie nie, tu zlyhal niekto iný...

Vnímal si vôbec moju prítomnosť? Moju náklonnosť, moju snahu, moju lásku, moju oddanosť, moje dotyky, moje slová, bozky, objatia...je toho dosť, čo ešte vysloviť. A aj tak, som si priala len jediné, mala som jediné želanie...teba.

Bolo toho príliš? 

Od koho sa vôbec líšiš? 

Dlho potrvá až si znova zvyknem, 

Ale ešte dlhšie až odídem, odpustím, prídem.