Izolácia

Ja to už nedávam,

Zostávať sama,

Verím,

Nesedím.

Bude lepšie,

Spravím to lepšie,

Síce nevnímam,

Síce neslýcham.

To budem ja,

Ja to budem,

Čo tu zostanem,

Pozeraj.

Bude lepšie,

Bude dobre,

Lepšie ako teraz.

Neviem, či z nudy,

Ale zvieracie pudy,

Sú tam,

Zvieratám.

Sám, sám,

Odsúdený,

K príšerám,

A odhalený.

Nenechaj ma tam,

Ani náhodou,

Ani odplatou,

K výšinám.

Je jedno, aký čas,

Je jedno, kam ma vezmeš,

Je to v nás,

Ale ty namietaš.

A ja môžem bľačať,

A ty bľabotať,

A čo sa tým dosiahne?

Čítam eposy iných ľudí a ten svoj pred sebou mám.

Chcem sa nadchnúť pre príbeh a tak nedbám.

Nezatváraj, nezatváraj dvere predo mnou, do duše.

Nezhášaj svetlo svojej temnoty.

Nerozháňaj duchov svojich k inšpirácii a dielu vrcholu.

Nestínaj spomienky, čo triedeniu podľahnú i tak. Pred čím ich odsudzuješ?

A úniku darmo,

City nie sú zadarmo,

A ty povieš áno,

Ja nie.

Prečo oblohe niet prístupu?

Prečo stromy stínania potupu?

Musia čeliť.

Prenikavá abnormalita,

Čo predstíha debata.

Vynechá každého a nikoho.

Ako sa jej hodí.

Jest kvetu na lúke,

Čo nájsť v tundre

By si márne.

Jest tela,

Ale niet bez duše, naopak

Možnosti je možná.

Nejedno remeslo,

Čo v živote jak

Kyvadlo.

Robíš aj to, čo si vyučený? Málokto.

Skoliť dravca v lete,

Úspechu sa dožaduje,

Čo skántreniu sa podvoľuje.

A je v tom rozdiel badať?

Sklo. Jak priehľadné,

A čisté, po daždi.

Zakývať cezeň,

Môžeš aj ty. Ale prejsť

Telom vôbec.

Čo prstom na mape

Je tvorovi slepý.

A aká diaľka to jest.

Srdca šelest.

Niekto sa ti smeje,

Že chceš cítiť potešenie,

A sám by mohol precitnúť.

Ťažobu lásky, citov,

Nehy, vášne uvrhnúť.

Len tupec

Môže kahanec

Zahasiť. Nechcem

Vedieť, akým spôsobom

A kedy.

Už teraz je to mámenie,

Neznesiteľné otupenie!

Dajaký ten spôsob

Nešťastného stretnutia sa dá nájsť poľahky.

Ale výzvou nám je prijať ho.

Či blúdenie zanecháme

Radšej mysli a

Nohám púť k poznaniu?

Kto bude skôr k doznaniu?

Celistvé sú kroky,

Hrčavé sú hroty.

A zaprášené nepoznáme.

Či zatuchlina,

Bo myseľ nevetrá sa,

Tlmená ozvena.

Osloví spoza rohu táranina,

Ale ozaj k ničomu!

Môcť trhnúť citmi jak s povrazom,

Rovná sa umenie.

Čo žerú ťa, mrle,

Lebo nedokážeš si pomôcť.

Nedokážeš nepodľahnúť.

Nedokážeš prestať.

A predsa si ako v klietke,

Kde tvoj hlas túžby,

Sny zanikajú.

Kto má kľúč?

Nie, je to len prostá izolácia,

Ktorá pôsobí tak zložito.

Ktorá so svojou jednoduchosťou

Sa stáva komplikovanou.

Vycibrím, vyčistím si svoje

Svedomie jako len chcem,

I tak sú tam stopy minulosti,

Čo čiahajú na povrch,

Ako umlčí ruka. Chce ísť dnuka.

Likvidácia neprináša riešenie,

Ako adaptácia isté

Potešenie.

A stojí za to riziko?

A prenecháš osudu, rozboru,

Čo nehľadáš podporu,

Len vyčkávaš.

Ale samé to nepríde.

I radca

Je pasca.

Vlastnej cesty sa chopiť a z izolácie vykročiť.

Nenechaj sa zatláčať,

Prirodzenosť potláčať,

Čo je len tvoja a originálna.

Strpieť ďalšie náznaky,

Čo zmenia sa v prízraky,

A ty stratíš odvahu,

Dodáš im prevahu.

A za čerstva,

Počas masakra,

To jest cifra,

Neľahko sa ti pôjde.

Ale neskoro ti dôjde.

Tak jednaj hneď,

I podpor hnev,

Lebo záleží.

Lebo sloboda tam je.

Len v tebe drieme.

Pokles, anestézia,

Stúpanie, agresia,

A ty začínaš žiť. Konať.

Pretože kedy, ak nie teraz? Čas je tu, nie tam, alebo potom.

Nevymaníš sa prírode zákonom.

Na ceste ľak,

Sprevádza lejak,

A ty ideš ďalej,

Sleduješ vlastnú kolej.

Nechaj tiecť,

Nechaj zbujnieť,

Nechaj tkvieť,

Nechaj civieť.

Pretože. Lebo.

Tvojej podstaty nebo. Máš voľno.

A aj keby prosili o odpustenie,

Daj im ponaučenie.

Ich lekcie sa im vrátia späť,

No ty už budeš v bezpečí.