Kolobeh života,
Šťastie i ničota,
Nemožno utiecť pokušeniu,
Čo sľúbi k vykúpeniu.

Čo tvár jej vráskavá,
Ani jedna noha ľavá,
Palica jej kamarátka,
Chôdza jej vratká.

Vlasy len v dvoch radoch,
Prsty sťa vetvičky stromu,
Prechádzala sa v sadoch
Minulosti, nevyhýbajúc sa tomu.

Keď ešte variť vedela,
Sama nestíhala,
Keď mladá bývala,
Dobre si spomínala.

Nôžky svižné tenučké,
Líca červené mäkučké,
Zapletala vrkoče,
Teraz už len plače.

Cez oblôčik,
Sledovala potôčik,
Pri štrikovaní,
Venovala sa piesni.

Bola to dobrá pania,
Mladosť jej už nepatrí,
Ale má múdrosť poznania,
Vyššiu ani Tatry.

Zbožňovala kvety,
Spoločnosť i deti,
Chytiť sa remesla,
Pri nespravodlivosti do jazyka kusla.

Veľmi málo z miestnych,
Si ju ešte pamätá,
Vystriedala nová generácia,
Nespoznáva ich.

Rodiny zabávala príbehmi,
Pravdou i vymyslenými,
Pri napätí deti: Ach!
Zábavou bol ten strach.

Dnes len spomínali všetci,
Nemali sa k veci,
Starkú len pozdravili slušne,
Tváre zostali vážne.

Lež jeden chlapček,
Neposedný vrabček,
Vypočul si spomienku rodičov,
Keď ako on mali rokov.

Aký to zvedavec,
Aké príbehy, otec?
Nuže povedz!
Zaujímavá to vec!

Po neúnavnom spovedaní,
A dobrodružnom spomínaní,
Chcel znať viac príbehu,
Nabral teda odvahu.

Za starkou pod les zašiel,
Na lavičke driemať ju našiel,
I opatrne jej riekol,
Aby zo sna ju nevyľakol.

Čo ty tu, chlapče?
Rozprávate príbehy, všakže?
Dávno nie.
Nepoviete ani mne?

Už pamäti neverím,
Už slová netvorím,
Darmo budeš prosiť,
Tupou kosou trávu kosiť.

A nie, stará mať,
Smiem tu prosím zostať?
Iste pomoci oceníte,
A potom príbeh poviete.

Priečiť sa ja nebudem,
Drevo do domu neunesiem,
Ak mi ho donesieš,
Príbehu sa dozvieš.

I tak bolo,
V domku teplo hrialo,
Sadli si spoločne,
Na rozprávanie nočné.

Bez začiatku i konca,
Bez keby i zvonca,
Žili žena a muž,
Radostne v manželstve už.

On v hore rúbal drevo,
Ona v pekárni pečivo,
Aký mladí a vážni,
Jeden pre druhého anjel strážny.

Kiežby dieťaťom požehnaní,
Čakali nemálo dní,
Nádej silnú mali,
Že raz sa im pošťastí.

Keď vôňa chleba,
Zatúlala sa lesom,
Nebolo viac treba
A rozdávala ho chlapom.

S masťou lahodnou,
Pažítkou a rosou rannou,
To vám bola dobrota!
Hneď im šla lepšie robota.

Naraz misa padá,
Na zemi rozbitá,
Žena vystrašene hľadí,
Niečo jej nesedí.

Zašla za babou,
Tá bude vedieť,
Nemusela však dlho sedieť,
Stala sa mamou.

I slzy i skok,
I jakot i bozk,
Buchty, koláče,
Mužovi keď príde, ukáže.

Prešiel večer, ráno,
Muža doma nebolo,
Obliekla si vestičku
A dala sa na cestičku.

Po ceste stretla iného,
Čo poznal jej milého,
Joj, beda!
Pomoci sa už nedá!

Čo to vravíš?
Zaveď ma ta!
Veď ty uvidíš,
Že to jest pravda.

Došli ta na miesto,
Chlapi v tichosti,
Okolo stromu padlého,
Pod ním ležal ktosi.

Žena ani vzdychu,
Ani oka mihu,
Veriť nechcela, čo vidí,
Že toť jej milý.

Toť pod stromom,
Jeho to hrob večný,
Leží i s ich dieťaťom,
Čo žiaľ bol silný.

Chodí žena tam,
Každý deň, aj nechcene,
Ale musí, volá ju sám,
Pokoja jej i sebe nedopraje.

Taký príbeh chceš?
Veru smutné.
Tak vidíš a už bež,
Vychádza zore ranné.

Pri dverách sa lúčili,
On poďakoval,
Navzájom si sľúbili,
Večer taký sa neopakoval.

Nedalo to chlapcovi,
Tomu malému vrabcovi,
Bol to koniec skutočný?
Dal sa na pochod nočný.

Starena vo svadobnej košeli,
Sukňa po zem siahala jej,
Topánky sa blyšťali,
Obzerala v zrkadle.

Takto vystrojená,
Vyšla von z chalúpky,
Prepletala starena
Nohami cupky - dupky.

Nad lesom i dedinou,
Padla noc tmavá,
Bola však jedinou?
Nebola to len vrava.

Neraz sa potkla o hrboľ,
Neraz šla zlým smerom,
Pamäť už v nedobrom,
Zážitok to pre ňu nebol.

Tma ako v hrobe,
Žila sama v zlobe,
Spomienky a minulosť,
Strašili ju viac než dosť.

A došla ta s námahou,
Hľa, dub sprachnivený,
A kríž so stuhou,
Machom obohnaný.

Klesla na kolená,
A tu môj milý,
Leží v podzemí,
Hľa, aká som sama.

Dúfam, že máš odpočinku,
I ty náš synku,
Roky ma zmenili,
Už by ste ma nespoznali.

Smiech pred ňou,
Plač za ňou,
Dieťa v košieľke,
Naproti utekalo mamičke.

Och, to sa mi len zdá,
To len bludy!
Nik mi vás späť nedá,
Nech ma myseľ prebudí!

Mátalo jej hlavu,
Priťažilo na duši,
Ľahla si na pravú,
A hučalo do uší.

To už v lese vrabček náš,
Hľadal babku zas,
Nedalo mu pokoja,
Znať pravdu bez boja.

Nohami svižnými,
Brodil sa tôňami,
Naraz začul hlasy,
Postava v diaľave akási.

Starena a jej Radosť,
Premenila sa v žiadosť,
Ruky naťahovala k synovi,
I k milovanému mužovi.

Vrabček nestíhal sa diviť,
To jest ten príbeh posledný,
Musel však osudu zabrániť,
Cítiť súcit, byť zodpovedný.

Bežal vpred,
Našiel toho stred,
Nejasný svetla lúč,
Neskoro, stareny fuč.

Starena ani svetlo,
Ani čo by pary kleslo,
Zmizla pod stromom,
Chlapec dával jej zbohom.

Na zemi on kľačí,
Nechápavo mračí,
Ach starenka, toť vaše rozprávky,
Žiť budú naveky.

I tak bolo,
I tak jest,
To poslanie chlapcovo,
Musel niesť.

Teraz on vyprával,
Ľud, celú zem zabával,
I sa obával,
I rukou zamával.

Ale vábili ho spomienky,
Keď vracal sa do dedinky,
Navštíviť dávnu priateľku,
A zaplatil tak cenu veľkú.

Pod stromom machu hojne,
Iba zdaním si žije pokojne,
Bude to dielo večné,
Bude azda dokončené?