Farba tvojej krvi

Hana Zemánková- Farba tvojej krvi 

A to, čo si ihlou pichá, 

žily jej pritom trhá, 

ako jemné strunky gitár, 

hrať na nich, čistá nôta. 

To ostrie po nich prejde, 

tečie ako vodopád, 

krvi všade, 

konečná útecha. 

Jemný teplý pramienok, 

čo steká ti po tele, 

plný to džbánok, 

no nikdy sa nevyleje. 

Aká to slasť, 

keď sa na to môžeš pozerať, 

ako eritrocyta tancuje tango, 

po ramene, až nadol. 

Stínanie končatín a hláv, 

to nie je vzrušenie, 

extáza, 

ako sa im do duše mŕtvej pozerať. 

Ovisnuté črevá, biele kosti, 

krv z nich kvapká, 

človeku už niet pomoci, 

len sa prizerať. 

To červené zlato 

ti koluje telom, 

neskryté hlboko, 

to tvojím svetlom. 

Maľovať na stenu, 

či iný úžitok z nej mať, 

tak si vyber čo s ňou, 

zásoba sa míňa. 

Tak načri z toho prameňa, 

degustácia, 

sladký to nektár, 

silu pripomína. 

Cítiš to pukanie? 

Nemusíš sa báť, 

to len krv sa prebúdza, 

žije, dýcha. 

Ako iskry žiarivé, 

len cink cink, 

padajú kvapky, 

krvi čerstvej. 

 Hodiny odbíjajú, 

tik tak, 

kvapky krvi padajú, 

a ty ani živá, ani mŕtva. 

Tys ako popol, 

znovuzrodená, 

hlas tvoja siréna, 

nik to neovládol. 

To kúzlo čo to prelína, 

oslnivá placenta, 

adrenalín, 

jej muž sna. 

Ten dotyk, 

plný karmínovej, 

farba všetkých farieb, 

dotkni sa jej! 

A ty čakáš, čakáš až sem príde, 

a jej, jej stále nikde. 

Ó, šelesť, tá mi bráni v tej bolesti, 

aby som vykvitla v červenej radosti. 

A krutý vládca na nej bije, 

 viac už niet čo zhnije. 

 Ťažko sa on z nej napije, 

keď netuší kde je. 

Tie časy dávne, 

krvavé viac boli, 

nikto nemal kam utiecť 

 a oni boli tvoji. 

Prípitok to lacný nie je, 

keď žilu musíš načať sám, 

potom to už ľahko ide, 

pi až do dna! 

Peniaze ani moc ti to nedá, 

o tom jasne presvedčená, 

hovorím ako zo sna, 

 to je tá méta! 

Stopy musia byť utajené, 

nič z toho nezostane, 

aby nebolo cítiť pach a chuť tvojich farieb, 

ktoré navždy budú iba moje.