Ďateľ

Hana Zemánková- Ďateľ

Namáham sa každý deň,

Liečim, upratujem,

Každý mi len prácu núka,

A žiadna chvála.

Letím si tak lesom,

Všade stromy, nemo,

Nepozdraví, nepovie,

Aha, aký je dnes krásny deň!

Len ma volajú, tu poď a ta!

Tu ťa čaká robota,

Potom príde odmena,

Všade ticho, ani mátoha.

Večer prídem za rodinou,

Ani slovka, ako bolo?

A ja len sadnem za stôl,

Nikto nehrá do nôt.

Ráno zasa to isté,

Krídla ubolené,

Nohy čaptavé,

Zobáku je hovoriť nedovolené.

Zbieram ja aj lúčne kvietky,

Aha čo mám, moje dietky?

Oni radšej labužníkmi

Ako niečo iné oceniť.

Tak ja zase idem inam,

Hľadám, no nenachádzam,

Tak ja idem do roboty,

Už ma čakajú pacienti.

Tu a hen ma bolí,

Prosím, prosím už mi niet pomoci,

A ja len kľudne vravím,

Počkajte, hneď to spravím!

Žiadna chvála, žiadne vďaky,

Už sa stávajú ďalšie rady,

Všetci s toľkými bolesťami,

A ja neviem čo skôr asi.

Večer ma zas úplne vypne,

Len rýchlo do postele,

Spať a snívať,

O lepšom živote.

Hľadím z tej výšky,

Dole na ľudí,

Hovorím si, ach vy!

Nemáte inej starosti!

Ja bych na vašom mieste,

Užívam si slobody a nádeje,

Že všetko môže lepšie sa stať,

Kebych na tom mohol pracovať.

Hlavu si raz zderem,

Načo sa ja snažím,

Keď mi nikto nepoďakuje,

Asi to všetko ukončím.

Letím, letím tou diaľkou,

Aha, vlak s koľajnicou,

Sadnem si len chvíľu na ňu,

Už sa nevyhnem istému trúbeniu.