Dakde

Bolo by mi miesta

Odpočinku, čo nových

Síl bych načerpala.

No nemožno ho nájsť.

Kde kvety by mi

Útechu dostavili,

Okovy starostí roztavili.

Áno, aj ja ich mám.

Kde živica nečistých

Myšlienok by svetlo

Uzrela a navždy mimo

Hostiteľa skamenela.

Kde voľačo by sa

Zmenilo na možné.

Možno možné.

Kde by céder vôňou

Nového lákal,

A sprevádzal,

Odznova.

Kde rikša plná nápadov,

Múdry eunuch tam len tak stál,

A taoizmu učil rád,

Čo prenesie ma do tých svetov.

Kde od všednosti kolotoča

Sa odkloniť,

A naveky nechcené odprevadiť,

Dotýkať sa seba, bez

Urážky k telu.

Kde milovať básne,

Pretože náplň duše radno,

A nie chladno.

A príbeh prózy dodatok.

Môcť tam žiť,

Prebývať,

Nič neskrývať.

Kde môcť pobúriť ľud,

Že mať na to chuť,

Je celkom prirodzené.

A smiech lačnosť naplniť.

Dav zacloniť.

Nedokážem prestať,

Aspoň teraz nie,

A chcem dúfať,

Že to na chvíľku, naveky zostane.

Dakedajší svet bol,

Inakší, jak keď zhasol,

Čo si neháni,

Svedomie na stráni.

A šesť posledných slov,

Ako márny preslov,

Kde budú a kedy

Vypočuté?

Zdá sa, že frflaním sa

Nevzdialim. Ba viac,

Zapálim.

Že sťažnosti sú

Pomyselné čiary.

Jarné žiary.

Že prekvitať sa dá

V iných sférach.

Ale čo tá súčasná?

Poľahky sa vzoprieť,

Ťažšie zriecť,

Do očí pozrieť,

Ak nejaké sú.

Že variantov niekoľko,

Na jednu, dve ruky,

Že k nim cesta

Len jediná, vyšplhať sa.

Že čo plná škatuľa

Haraburdia, no gebuľa

Prázdna. A predsa v nej niečo

Hrkoce.

Možno je možné

Nemožnosti umožniť možné.

Zdá sa nekonečná, ale konca

Mám nadosah.

Má divný obsah,

Ale rozumiem mu docela.

Stáva sa z neho cela.

Tajuplnosť sa mu

Nedarí zakryť dostatočne.

Je to vôbec možné?

A som celkom presvedčená o správnosti

Svojej duš,

Kde páli slová

Ako z kuše?

A som si celkom istá,

Že na svet dá sa hľadieť triezvo?

A čo ak práve v tom

Je to všetko skryté.

Na okno laty pribité.

Že oddialiť sa dá zármutok.

Pozastaviť prietok.

Kde iného by nejestvovalo,

Ako radosti,

Blaženosti,

Do únavy kostí.

I tak... Kde je Možné

Nájsť takého miesta?

Či času?

Na stopke klasu.

A prebudiť sa do rána,

Nočné mory rozplynú

Sa v hmlu, čo ho

Obklopovala.

A lúče, nie slnečné,

Ho pretnú.

A krásne, nie kvety,

Rozkvitnú.

Čo ešte len pocta,

Čo len šteklí na nohách,

Ale vyššie sa nedostane.

Kde by úniku

Tých slov a priechodu

Priepustného dostali,

Čo tak netúžili,

Ale verili.

Že tam, na tom

Mieste, je možné

Všetkého i viac.

Že kachle zahoria,

Ako kedysi láska.

Že budú žiť,

Ako kedysi živá bytosť.

Lebo len tam,

K nepohnutým svetlám,

Sme vedení,

Či spasení? Zistíme tam.

No sprvu...

Dívaj sa... A žiar...

Ako pri mori stožiar.

Neobzeraj sa...

A ani nedúfaj v zajtrajšok,

Čo je pomyseľný viac jak sny.

Tie sa plnia.

Buď tu

A budeš tam.

Niekde,

Dakde.

Teraz dýchaj

A nepremýšľaj.

Nezabudni, no teš sa

A raduj sa, a snívaj. O sebe, o mne.

Tam.