Kúdeľ prachu,

Šíri sa medzi nás,

Nesie semienko strachu,

Čo zaseje do našich hláv.

Ako búrka sa to všetko nesie,

Volá, pred ňou neutečieš.

Volá sa to povinnosť,

Dobrota a cnosť.

Ak si odvážny

Až príliš,

Chceš uskutočniť svoje sny,

Habeš, až nezostane nazvyš.

Dusíme v sebe nepokoj,

Stránime sa ho, márne,

Neexistuje bez okov,

Čo my samy si tvoríme.

Bojíme sa ľúbiť,

Záväzok neľahký,

Svoje vnútro ukľudniť,

Nie sme k tomu stvorení?

Bojíme sa z tmy vystúpiť,

A ukázať, čo dokážeme,

Vieme si to len kúpiť,

Na svoj talent sa nezmôžeme.

Čo je nové- zlé?

Je to skúsenosť, múdro,

Čo posunie nás vpred,

Aby v nás to staré neskyslo.

Čoho sa najviac obávame?

Lož má krátke nohy,

A my nemáme na to vlohy,

Nuž pravdu odkláňame.

To je strach najväčší azda,

Povedať, čo si MY myslíme,

Nebáť sa, čo povieme,

Každý z nás jedinečný, a to je pravda.