Cez

Akoby mŕtve povstalo

Z popola…

Zdalo sa mi, že

Je to posledný raz…

Ale nie. Nemyslím, že

Je to naposledy,

Vnútro mi to šepká.

Cítim vak, že hranica

Smrti mojich citov sa zas posunula.

Dopredu, dozadu, netuším.

Akoby sklo, čo

Vie byť zaužívané

Pevné, nepriepustné,

Teraz som sa dostala

Skrz. Ako, netuším.

Bola som tam, jedna

Črepinka vedľa druhej a

Teraz som tu, zlepená

Váza. Nebudem nikdy ako

Predtým, no stále budem.

Prejsť obdobie, čo

Nekonenčné, ach, tie dni

Plynuli pomaly. Ale spád

Potom prúdil tak, že

Som nestíhala sledovať.

A to bolo dobre.

Nevenovať pozornosť tomu,

Čo si ju nezaslúži

A len tebe ublíži.

Ako to ponorená vo vode,

Tak dlho, až pocitu som

Mala, že vodou sa sama

Stanem. Zrazu dostala

Som sa nad hladinu.

Kým, presne neviem.

Sama. Priatelia. Vzduch.

Prostredie. Klíma.

Človek, čo ma objíma.

Ale krivoľaká cesta viedla

Rovno odo mňa.

Hrboľ, jama, strom,

Počasie, ale nič ma

Nezastavilo.

Pretože som chcela ísť

Ďalej. Dostať sa skrz.

Nie zabudnúť, ale

Poučiť sa.

Nie skryť sa, ale ukázať

Tvár. Že vo mne stále horí

Láska, čo vie sa

Roz-dávať.

No opatrne. Netúžim

Prísť o to, čo som si

Teraz vybudovala.

Spálená som dosť.

Vzdať sa je jednoduché.

Naučiť sa s tým žiť je

Uznanie.

Ale prejsť skrz,

To je umenie.

Zahojiť sa. Ale

Jazva zostane.

Vtedy vieš, že to bolo

Pravé. Že city boli

Z tvojej strany. Že nesníval

Si. Hoc sny sú krásne.