Moment ticha,
More vzdychá,
Dotyk neba,
Čo chce teba.

To ráno on šiel,
Iba s vedrom a udicou,
Čo mu je spoločnicou,
Kým ho žiaľ neobišiel.

Prostý to človek,
Čo má už svoj vek,
Ani zlodej, ani luhár,
Len prostý rybár.

Ako sa máš moje zore?
Ako sa máš moje more?
Ten vzdych,
Netrval okamih.

Ten klobúk,
Tie gumáky,
Pomáhali od múk,
Kým sa zišli mraky.

Loď- ešte prostejšia,
Bola to doba inakšia,
Tlačil pred seba,
Volal jej meno do neba.

Pamätáš na našu poslednú plavbu?
Cítiš tiež tú srdca hanbu?
Ach, Helena,
Ty si stratená.

Príliv dávno klesol,
Slnce padalo nadol,
Bili vlnky o trup lodi,
Tej jeho známej vody.

Pádlom sem, pádlom tam,
More, ja sa pýtam,
Prečo si ju zobral,
A môj život zodral?

More tiché, neodpovedalo,
Starec už odpoveď nečakal,
Prv všetky slzy vyplakal,
K čomu by to aj bolo?

Návnadu prehodil pred seba,
Sadol na kraj lodi,
Vzdychal ani baba,
Čo jej niet po vôli.

A spomienky sa rútili,
Hlavu mu stále krútili,
Ale on neprosil o koniec ich,
Práve na ten dotyk.

Domček malý stál,
Hore sa nepodobal,
V ňom vždy veselo,
Od nepamäti bývalo.

A teraz rybárova žena,
Porodila dievčatko,
To malé slniečko,
Radosť to preveliká.

Rybár šťastný ako blcha,
Komu sa skôr podobá?
Bolo o čom hovoriť,
To mi musíte veriť.

Rástlo žieňa do krásy,
Obzerali sa mládenci,
Ale i rozum malo,
Umyť, variť vedelo.

S otcom rybárčiť,
S matkou piecť,
Ubiehali tie dni,
Nemuseli sa vliecť.

Dávaj pozor, dušička,
Láskala ju mama,
Voda hlboká,
Nie že vystrašíš ma!

Neboj, bude dobre,
Kým slnko bude hore,
Naspäť prídeme,
A obživu donesieme.

Ryby im samé skákali,
Do lode i sietí,
Bolo im hojne,
Žili tam spokojne.

Takto sa im život opakoval,
Ale to im nevadilo,
Odliv mával,
Na ďalšie ráno.

 
Žene v tej noci,
Prisnil sa sen ťažký,
Že skoná ktosi,
A bol jej blízky.

Ráno, ako zvyčajne,
Pobral sa otec s dcérou,
Žena kývala nevedome,
Že to naposledy bolo.

Duny vody nepoddajné,
Nezvyčajne podozrivé,
I náhlili sa s prácou,
Rýchlejšie domov.

Ozýva sa spod lode,
Niečí hlas melodický,
Škrabal nechtami po slobode,
Ťahal za nitky.

Dievka pod hladinu,
Ruku dala mysliac,
Vytiahnuť bezmocného snažiac,
Ale toť jej vidno slabinu.

Siréna, siréna,
Bez mena,
A ty, Helena,
Budeš stratená.

Rybár nestihol mrknúť okom,
Tvor jedným skokom,
Schmatol dcéru,
A vzal všetku vieru.

Jak žena počula z diaľky krik,
Neváhala na okamih,
Pamäť jej sen vrátila,
A sama za to trestala.

Keď vyšla von,
Plná strachu,
Dobre už nebolo,
Padala do prachu.

Márne on plával hĺbkou,
Márne on plakal za dcérou,
Márne žene hovoril,
Márne loviť chodil.

Aké boli vody kľudné,
Aké počasie bez zmeny,
Nič už nebolo vľudné
A rybár bez ženy.

Jednu mu voda vzala,
Druhú choroba život odobrala,
Aké to zľutovanie od nebies,
Že ho obrali o šťastie?

 
Tak ako po zvyku,
Vyšiel z domku,
Pohmkával melódiu,
Oceána symfóniu.

Poď, ty kôň z dreva,
Hľa, čo pred nami sa rozprestiera,
Ach, Helena,
Ty si stratená.

 
Ako sa len rozptýliť?
Ako žiaľ odchýliť?
To neznesiteľné ticho prázdnoty,
Bezsenné noci samoty.

Uspávanku mu vlny hrali,
Loď im do rytmu sa kolísala,
On životom utrápený,
Ďalej tomu podliehal.

I v spánku mu je mdlo,
Prenasledujú ho výčitky,
Žral by i mydlo,
Aby pretrhol tie nitky.

Ale on človek skromný,
O pomoc, útechu neprosí,
I ľudia si šepkajú,
Čo s ním robiť budú.

Začul on vody žblnkot,
Celkom jemne podozrivý,
Postupne sa menil na rachot,
A to bol veru vábivý.

I upútal pozornosť rybárovu,
Ale len na chvíľu,
Myslel on v spomienkach znovu,
Vlny ho unášali ešte hodnú míľu.

Nahodil on siete,
Znovu ten príval,
A oni boli plné,
Nadšením ich nevítal.

Čo oni dokážu,
Vrátiť jeho rodinu?
Med kolem úst mažú,
Aby zabudol v túto hodinu?

Otče, drahý náš,
Vari nás ty nepoznáš?
Ozývalo sa spod lode,
Nieslo po vode.

Oči rozžiarené,
Ale pery nemé,
Vábilo ho pokušenie,
Obzrieť sa, alebo nie.

Siréna, siréna,
Matka i Helena,
Také skutočné,
Zatratené večne.

Naklonil sa rybár,
Cez lode bok,
Aby videl ten zmar,
Chýbal už len skok.

Naťahovali sa ruky za ním,
Tie jeho tiež,
Ako taká vež,
Za neodolateľním poznaním.

 
A už videl,
To nie jeho milé,
To ich podoby klamlivé,
Neskoro sa rozmyslel.

Ťahali ho dolu,
Ako svoju odmenu,
Pirane, potvory z hlbín,
Sirény, chvost zo šupín.

Topili ho chudáka,
Darmo on bedáka,
Keby aspoň tváre,
Nepodobovali sa žene a dcére.

 
Keby ho aspoň utopili,
Utrpenia necítil do kosti,
Zavolali aj hostí,
Aby sa pekne naplnili.

Na hladine oko škvrny,
Plné tmavej krvi,
Ešte plávala tam dlho,
A rybára nikde nevidno.

Ach, aké bolo to more pusté,
Oblaky nad ním husté,
Domček na brehu,
Už necítil ľudskú nehu.

A loďka uprostred mora,
Pripomínala tvora,
Ľud sa jej vyhýba,
Nepostrehla rovnaká chyba.

Každý rybár tu,
Na časy spomína,
Keď veselý nahodili udicu,
A sieť sa napína.

A vlny stále vysoké,
Trieskajú o dno i skaly,
Všetkým nad slnkom jasné,
Že by aj ich zdrali.

Pár razy vidno,
Na loďke postavu,
Bolo im aj čudnô,
Mal pri sebe zostavu.

A na brehu jeho žena,
Na hladine jeho dcéra,
Takto dlho žiadna zmena,
Bola to nová éra.

Núkali sa im sirény,
Lež pod nosom hundrali oni,
Ach, Helena,
Ty si stratená.