Besnenie

Šum jarných lesov,
Ozýval sa dolinou,
V zhluku netopierov,
Ešte chladných večerov.

Kde žiť bez starostí,
Ani trávu neseje,
Pretrpieť útrapy mladosti,
Kým o strach pečuje.

Ako zniesť tie protiklady,
Čo zatracujú našu myseľ,
Vidieť ich z diaľavy,
Ako trpký výmysel.

Ako zdroj nešťastia,
Uniesť utrpenia,
Tohto zákutia,
Čo na povrch vedú jeho potrubia.

Má snáď splývať,
Či znášať odpoveď,
Že bolesť sa ťažko odmieta,
Čo neskryje ani predtucha.

Má sa snáď pýšiť,
Ticha vetrom,
Túžbou po neznámom,
Či neľahky sa priečiť?

Nie, len ťažko porozumieť,
Kto by v strachu prebýval,
Vláčil sa s domnienkou,
Nové časy znať?

Deva, čo krása v nej prebývala,
Vlasy sťa oheň,
Za neznámym sa hnala,
Jak zo sveta onen.

To tento kvietok spanilý,
Nepoddajný jak na šatách lem,
Lesom nahý,
Prechádzal sa kolem.

Ona nebude vám vzdorovať,
Či jej chlad núkate,
Ona nebude vám pohŕdať,
Vyliezť na najbližší kmeň.

Než vyšla z lesa,
Pekne nazad obliekla sa,
Otec by ju skántril,
Keby nahú ju niekto spatril.

Otec päsťami drevo rúbal,
Taký on veľký jest,
Bohu sa nerúhal,
Bola by o ňom povesť.

Jak sa oni ľúbili,
Jak len otec s dcérou vie,
Boli z váženej rodiny,
Nikto im neodporuje.

Smiem ešte ísť?
Už nie, dosť roboty je aj tu,
Zajtra do mesta musím ísť,
Vrátim sa do súmraku.

Buchty zbalila do ručníčka,
Bozkala ocka na rozlúčku,
Kývala mu dievčička,
Na ďalekú cestičku.

Zaraz odhodila šatstvo,
Som smiechom kričala,
Ozývalo sa dolinou,
Ako nahé dieťa.

Nezakopla o koreň,
S vlasmi nezavadila o konár,
Nevyvrtla nohu o kameň,
Lístie jej hladilo tvár.

Na tej strane hája,
Kde zver sa nenapája,
Stromy hostia choroby,
A skazenosť mení své podoby.

Jestvuje strašné dačo,
Tesáky, jedno očo,
Kožuch jak z mamuta,
Jedna strana tela odutá.

Uši, len ako strašidlo,
Pazúry, čo prv svetu nevidno,
A ten pohľad mrazí,
Vnútri sa mäso kazí.

Dych, to záhuba,
Kričí z neho choroba,
Cvalom ani kôň,
Ponáhľal sa na hon.

Deva myla líce,
V potôčiku lesnom,
Zadúšali sa jej plíce,
Keď stretla sa s besom.

On strašné telo mal,
Videla na pohľad,
Ale niečo ju ťahalo,
Nespútane vábilo.

To on sa prihovoril,
Hlasom zdvorilým,
Jak to vie had,
Keď má hlad.

Črepiny jak mozaika,
To zvieracia kazajka,
Než si ty prišla, moja,
Nezlomná jak sekvoja.

Lákal ju rečami,
Lákal ju očami,
Dvoril ako pán,
Luhár ani satan.

Podaj mi ručičku,
Dýchni na mňa dušičku,
Ešte krôčik, tak,
Cítil hladu tlak.

Porúčam sa vám, pane,
Nech sa tak stane,
Nech je všetko tvoje,
I ja, tvá sekvoje.

Lámavý stisk,
Drvil jej kosti,
Krv sal cez pysk,
Tiež vek jej mladosti.

Bezvládne telo,
Na zem padalo,
Čo krása kdysi byla,
Deva uhynula.

Bes dych nabral,
Staré kosti popreťahoval,
Hľadel na to pod sebou,
Čo po obede zostalo.

Svrbeli ho brvy,
To od tej krvi,
Premena nedokonalá,
Ešte koža zostala.

Jak kabátik mäkučký,
Obliekal poľahky,
Smial sa svetu i jej,
Kdysi panne spanilej.

Nový šat sprvu sedel,
To sa nosilo!
I naučiť slovu musel,
Ako sa patrilo.

Šiel on teda svetom,
Zvonka ako dievča nahé,
Avšak zver poznala ho,
Boli na míle plaché.

A kde tu mládenci,
Krásni neznámi junáci,
Na konských chrbtoch cválali,
Lesom hlasno pokrikovali.

Ta, pri studienke,
Kto vyhrá prv, zlatku berie!
Hnali sa junáci,
Neznalí, do jadra pasci.

I vyhral rýchlejší z nich,
No zdalo sa im na okamih,
Že pri nich stojí dievčina,
Krajšia než Večernica.

Oni hľadia na nahú,
V očiach nevinu,
Kde tys tu vzala?
Takto sama prebývala.

Veď ty choď pre pomoc,
Ja tu zostanem s ňou,
I do paláca s družinou,
Bez nich neprichodz!

Núkal plášť na nahotu,
A bes ho prijal,
Nečakal na náhodu,
Že potrava príde sama.

A tak oči červené,
Razom bolo po chlapcovi,
Mŕtvy zostal na zemi,
Kým dielo nie je dokonané.

Ten druhý trielil ani víchor,
Zastal len na úbočí hôr,
V dedine pomoci sa dovolať,
Pár ľudí povolať.

Zrazu otec hľadá dcéru,
Nie je jej, veru,
Kričí meno tisíc razy,
Behá, do dverí vrazí.

 
Ja idem s tebou,
Vraví otec,
Na koňa nasadol,
Trielili vpred.

Hlas sa niesol,
Dostanete sa do nemilosti,
Ťažký vzduch klesol,
Skríkol ktosi.

To obluda,
Celá už odutá,
Plná do sýtosti,
Od novej mladosti.

Spoznal otec,
Svoju dcéru,
Bojovať však musel,
Aby vyslobodil ju.

Ušili lesť na obludu,
Jeden spredu, druhý zozadu,
Volali do neba,
Bodali pred seba.

 
Kvílenie i plač,
Bes i dievčina,
Rýchle sa z tade prac,
Než odbije posledná hodina.

Bes vypustil,
Čo naposledy ulovil,
Potom ozlomkrky hore brehom,
Pohľad posledný za otcom.

Na kolená on kľakol,
Plaču podľahol,
Čo jedinú mu najdrahšiu,
Vzala príšera do hrobu.

 
Teraz zostal sám on,
Nemal vraj chodiť z dediny von,
Komu sa vyspovedá,
Komu radu dá?

Vrátili sa späť,
Po radosti niet,
Každý bedáka,
Darmo za dievčinou narieka.

Kde tu sa povráva,
Že stále tam zostáva,
Bes i dcéra,
Cez deň sa strieda.

 
Nik už neverí ničomu,
Mĺkvo je v doline,
Ťažko uveriť tomu,
Že všetko späť bude.

Otec vidiny kolíše,
Listy do lesa píše,
Dcéra mu len zakýva,
Krvavo sa usmieva.

Raz keď rúbal drevo znova,
Z lesa vyšla ozvena,
To jeho devuška,
Šepkala mu do uška.

Šťastie sa vrátilo do tela,
Kde sa však podela?
Vpredu beží nahá,
Dievčina drahá.

Bežal k nej od radosti,
Srdce zastavilo od slabosti,
Čo bes sa kŕmil červenými očami,
A takto prežíval stáročiami.