Artemis

Hana Zemánková- Artemis

A ja kráčam kráčam tou cestou,

Omámená z tých dávnych časov,

A ja kráčam kráčam tou pustatinou,

Nestýkam sa z bohvie akou zverinou.

Vždy sebou nosím tulec,

Ako správny znalec,

Keď vybehne z krovia kanec,

Vystrelím- jasná vec!

Vždy svoj cieľ presne trafím,

Oheň rýchlo zapálim,

Potom už len hľadím,

Ako tu všetko spálim.

A ja kráčam kráčam,

Plášť si zmáčam,

V tej krvi usadenej,

Na podrážke mojej.

Nie som ani trochu zvodná,

Ani keď pijem do dna,

Kalich čerstvej moci,

Utkaný z rannej rosy.

Radím ti, peklo nerob,

Keď ja tu bohyňa,

Radšej sa mi podrob,

Budem lepšia sudkyňa.

Nečuduj sa mi,

Že som sama,

Tak to má byť,

Navždy prvá!

Drevo čo zdobí moje šípy,

Plášť- takmer neviditeľný,

Botky zo zamatky,

Od mojej drahej matky.

Moje meno každý zná,

Aj keď osobne ma nepozná,

Unikám každému,

Kto by chcel vidieť moju kožu.

Zver a pri nej zeleň,

Tetiva jak tieň,

Stačí sa len zahľadieť,

A hneď vidím svoj jasný cieľ.

Vo mne tá podlosť,

Vytvára istú dôslednosť,

Aj keď sem tam zlosť,

Je to pre mňa skúsenosť.

Bohyňa lovu

Istá som,

Tak ver tomu,

Bo ja som!

Hora sa na mňa díva,

Akoby som bola divná,

Ale moje meno nevzýva,

Tajomná to dutina.

Vietor sprevádza ma,

Stromy, lúky, polia,

Všade samí sledovatelia,

Nikde mi zostať nedovolia.

To čo chcem,

Vždy nakoniec dostanem,

Či chceš, nechceš,

Predo mnou neutečieš.

Kôra stromu hľadí na mňa,

Hľa, priateľka stará!

Vždy sa o mňa stará,

Berie ohľad na mňa.

Miazga mi prúdi,

V žilách a smúti,

Že ju každý súdi,

Že ju každý núti.

Po stopách sa ja dám,

Cítiť pach,

Na milosť sa im nevydám,

Aj keď vidieť strach.

Nádych, výdych,

Krok vpred, nie vzad,

Natiahni tetivu na nich,

Vystreľ, čakaj na jasný pád.

Ideš ku koristi,

Bez strachu a starostí,

Nikto ťa neistí,

Si na to len ty.

Krok tak ladný,

Pocit kladný,

Vietor chladný,

Duch záhadný.

Melódia,

To jest jasná symfónia,

Keď ti v ušiach zvonia,

Lesní duchovia.

Páperie na zem padá,

Ako keď prach sadá,

No ja ešte mladá,

K spánku sa neukladá.

Pleť jak zamat,

V očiach nebo,

Len sa pekne zahľaď,

Viac už nevidno.

Nespraviť žiadnu chybu,

Byť ticho a v klidu,

Dýchaj pomaly,

A pretiahni si svaly.

Veci samé blato,

Nič, čo by stálo za to,

Abych pomyslela na to,

Čo sa všetko stalo.

Cez konáre

Nohy prekladám,

Nikoho vidieť na obzore,

Veverica si pripadám.

Prievan všade hučí,

Vlasy mi pritom mučí,

Nikdy ťa nič nenaučí,

Čo sa všetko sluší.

Šuchot vôkol mňa,

Kto si strieľa zo mňa?

Kto neverí vo mňa,

Nech sa dotkne ohňa.

Rada veľmi lovím,

Keď je zver za krovím,

Len sa zaistím,

Prsty z tetivy pustím.

Ani líška,

Keď okolo išla,

Postupovala stíška,

Radšej rýchlo odišla.

Kráčam kráčam cez krovie,

Všade ticho, pusto,

Možno i mŕtvo, kto vie,

Niečo za mnou šuchlo.

Vládca lesa,

Hnedý sťa jeseň,

Veľkosť - bože nebesá,

Predo mnou stojí jeleň.

Mierim, do očí mu hľadím,

Vidím v nich seba,

Sama neverím

Čo som takmer vyviedla.

Myšlienky mi prúdia v tele,

Zima a teplo sa tu smeje,

Slnečné lúče tu leje,

Človek sa cíti priam skvele.

Idem dolinami,

Kotlinami,

Horami

A riekami.

V diaľke vidieť srny,

Natiahnem, no nevypálim,

Svoju istotu už strácam,

Na nohy k zemi padám.

Aj by som tú bolesť zniesla,

Keby nebola ako v prste trieska,

Čo tam len zavadzia,

A infekciu rozvádza.

Tak ja sa činov svojich vzdám,

Ako ďalej plieniť mám,

Svoju dušu odovzdám,

Ďakujem za všetko čo mám.

Chcem ešte veci zažiť,

Nielen všetko prežiť,

Život si treba užiť,

Kým sa dá ešte žiť.