Máme toho dosť?
Že snívame, bdieme,
nevrátime tomu mladosť,
a preto sa stále pýtame.

Prečo sa už tak nedotýkame?
Prečo sa hneď vzdávame?
Prečo to tak bolí
A prejsť citu nedovolí?

Most nekonečnosti,
Plný možností.
Prečo to všetko strácame?
Ako sa to všetko na prach sype.

Nevieme si nájsť k sebe cestu,
Sme stratené duše,
Blúdime kde tu,
Bez lásky rozkoše.

Naše prázdne myšlienky,
Sťa ako vodopád sa hrnú,
Dole tam na dietky,
Hľa, ako od nich mrznú.

Keď city prejavia sa navonok,
Hneď zase utichnu,
Sú mĺkve, ako potok,
Slzy sladké sa rynú.

Padáme tou tmou
A my sa necháme viesť,
Cítime spojenie s minulosťou,
Do ktorej už nepatríme.

Si mi tak povedomý,
Ako môj sen,
Črepiny skla sú zas v spojení,
Žijem len preň.

Dokázala som kedysi
Pre teba aj dýchať,
Ale zle vykročil si,
A ja som prestala vnímať.

Hľadíš na mňa cez odraz,
Dotyky sú studené,
Posielaš cezeň odkaz,
Ja ho však prečítať neviem.

Chcem prejsť do tvojho priestoru,
Nie cez to sklo, ale k srdcu,
Si mojím tieňom,
Mojím strážcom.

Niečo ma späť drží,
Tak pevne ma zviera,
Až ma celkom umlčí,
Moje vnútro doumiera.

Cítim za sebou zimu,
Hltá moje vnútro,
Do očí pozriem sa mu,
Neznie to múdro.

Bude to v poriadku?
Ak ho nechám ísť,
Ak zabudnem žiť v smútku,
Dokážeme tomu predísť?

Vzďaľuje sa,
Mizne mi pred očami,
Povraz trhá sa,
Čo bol kedysi medzi nami.

Bol si realitou...
Bol si mojím snom...
Bol si mojou pýchou...
Bol si besom...

Ďalej snívaj,
To nám ide najlepšie,
Oči privieraj,
Prepadávame sa hlbšie, hlbšie, hlbšie...

Aj tak ťa budem milovať.