
Vnímanie sfér ticha a ruchu v tajnosti
K vernisáži Barbory Benkovej
Tam kde som bola, práve nachádzam sa. Som v spleti niečoho nového, ale zároveň mi to príde povedome. Nemám šancu ujsť. A chcem? Je to môj svet. Farebný plný pocitov, kde sa nechám unášať na vlnách myšlienok. Nemajú koniec ani začiatok. Prelínajú sa, spájajú, v jednom a v mnohých bodoch. Moje chápanie je ohraničené a zároveň sa smie vliať do priestoru, do prázdna. A ja sa nachádzam uprostred, uprostred toho diania, existencie. Moja myseľ je čistá, to len svet je zahmlený. Blúznim? Tým pádom je to niečo krásne. A má to niekde koniec? Tak dúfam, že to nikdy neskončí. Mozaika sa krúti, nachádzam v nej kus poznania. Ten výbuch a zároveň kľud. Vnútorný pokoj. Mám pocit, že bude trvať naveky. Západ slnka, vlny mora či jazera, pole, niekde v lese, to všetko dáva význam. Hoc je to ako nazerať za záclonu, viem, že som toho súčasťou. Je to jej príbeh, niečo znamená. Je silný a pevný. Je plný významu a skrytých slov. Len ona vie, čo znamenajú. Čo hovoria, čo kričia. Chcela by som tu byť ukrytá večne. Toľké techniky, toľko času. A predsa málo. Chcem viac. Je to viac. Svet je všetko a je v nás. Nie my v ňom. Lesk kriviek a ohyb tajomna. Strácam sa v tom. A predsa stojím pevne na nohách. Sféry sa prekrývajú, menia smer a ja ich sledujem. Som tvorca či divák? Zmysel má moja cesta i jako ju tvorím. Farby dodávajú tomu život. Je jedno a zároveň nie je, ako ich uložím, usporiadam. Záleží na mne. Vždy to tak bolo. Nesiem sa na nich tak zľahka, ako páperie, ako vzduch. Som celistvá. V dave i sama, nachádzam istotu a svoje miesto. Skúmam. Vidieť temné i svetlé stránky. Zákruty poznania ma vedú do neznáma. Vedú ma vpred. Nik nevie, čo sa na konci nachádza, ak vôbec. To ona je tvorca, to ona je umelec. Ďakujem, že som toho súčasťou. A dúfam, že navždy. Moja fantázia je neohraničená. A bude rásť. Cítim sa tak dokonalá. Úplná. A nič viac nepotrebujem. Všetko, na čom, záleží, je tu a teraz. Moje ťahy a smer sú zo začiatku možno neisté, možno vedia, kam ísť. Chodím dokola a predsa nachádzam niečo nové.
Túžiš sa toho dotknúť a predsa nič neucítiš. A to je jej podstata.
Aké krásne je nachádzať sa v tichu,
keď všade kolom mňa je rušno.
A poddať sa okamihu,
Keď je tam krásno.
Titulná fotka: obraz z výstavy Barbory Benkovej
PS: Ďakujem, že som bola toho súčasťou