V povetrí

Našľapuje zľahka, 

Vyhýba sa vetru,

Čomu ho učila matka,

Verí vnemu.

Cíti neistotu,

Možno strach, možno silu,

Ale jedno vie určite,

Hlad čoskoro príde.

Srsť je hebká, čistá,

Na zimnú premenená, 

Zahreje po dobu celú,

Kým jar nevystrieda zimu. 

Uši vždy v strehu,

Ale majú v sebe nehu,

Ale nikdy neoddychujú, 

Sú medzi prvými.

Ale sneh tlmí jeho,

Kroky ešte viac, málo, 

Ale stačí, 

Aby bol neviditeľný. 

Aký to lesk a šarm,

Srsť i zima i čas,

Spadol I vlas,

A dodal tomu jas.

Dve iskry zasadené v hlave,

Čo žiaria v tme,

Ale neradno v nich nazerať, 

Vo veľkej blízkosti.

Laby, hľa, čo dlane,

Mohutnejšie a dravé,

Pazúry ani ihly,

Či kopije.

Pri nich nezaspíš. 

Čo krok to rytmus,

Mocný to spiritus, 

A vpredu maják, 

Čo má všetko na poriadku, ňufák. 

Ale je sám, bdie,

Kedy jeho čas príde?

Prostá zver a mu radšej vyhne,

Uniknúť papuli s tesákmi. 

Po stopách nedávno idúcich, 

Sa on tajne blíži, 

Tak ľahko, priam naruby, 

Nepočujú ani v zemi myši. 

Ale ona zanecháva odtlačky, 

Ale časom ich sneh prekryje, 

Dovtedy ho objavia zvery,

Vnútro ich strachu sa napije. 

A pod jedlami,

Zdá sa byť celkom,

Neviditeľný, 

Je v, pod a nad svetom.

Vrhajú naň tieň,

On to vie tiež,

On nie bárs aký tĺk, 

On je vlk.

Kedysi vodca,

Teraz strážca,

Nik jeho prácu neocení, 

Možno až bude v podzemí. 

Jeho svorka zmizla,

Bez stopy a lúčenia, 

Hoc nebola veľká,

Ale bola jeho.

Tvoria sa záveje, 

To ho zahreje,

A snehové vločky lietajú, 

Uspávanku mu hrajú. 

A on splynie, 

Sneh si ľahne s ním,

Ako aj stromy, kry

I zimné vetry, na chvíľu ustanú. 

Zavrie oči, zhasnú iskry.

Ale srdce bdie, bije.

On je boh,

On je vlkom,

I človekom,

On si vyhovie. 

Kde bola srsť,

Sú len malé chĺpky, 

Teraz je prst,

Kde boli labky.

Teraz jemná tvár muža,

Ale oči zostali,

Chvost sa stiahol,

Na kolená padol.

Cítil ako ho to reže, 

Ostré aj tupé meče,

Na tele tetovania,

Jazvy poznania. 

Na ten tanec nezabudol.

Hudba v tele mu hrá, 

Do rytmu si hmká, 

Do snehu podupkáva, 

Jemu patrila chvíľa a sláva.

Áno, patrila.

Zase tá nekonečná míľa.

A sneh ustal, nedýcha,

Bo necháva správu hovoriť.

Prišla z konca lesa druhého,

Že tam je uväznená,

A nemalá prepadlina,

Zužuje do bodu jedného.

A on tam šiel,

Nie, bežal.

A ju našiel.

Jas.

A podal jej ruku vážne,

A ona neodvážne, 

Ach, aká krehká bytosť,

Nevedel, že jeho minulosť. 

Ten pach poznal podľa vetra,

Je ako ja?

Je moja,

Moja sestra.

A srdcia sa objali. Žiarili.

Muž a dievčina, 

Vlk a vlčica,

Teraz putovali nekonečnom, 

V lese tajomnom. 

Už sa ich nik nebál. Boli spolu.

Ako jedno vajce, 

Podobali sa, vedeli i zajace,

Ako z jednej šišky, 

Videli aj líšky. 

Avšak, kde je zvyšok?

Sestra pokrútila hlavou,

Bola poslednou.

A sneh znovu padol z výšok. 

Budú pamätať, budú ctiť.

Vlk a vlčica,

Jeden i druhý strážca,

A sneh ich viedol,

Ako doteraz, nikdy nezabudol. 

Stopa v snehu,

Stopa v srdci,

Obaja v strehu,

Obaja vlci.

Ich už nik nerozdelí.

Možno čas.

A vzduch bol znovu svieži,

Svetlo jasné, 

Ľahšie na duši,

Opäť je na svete krásne.

Je krásne byť spolu.

A sneh ďalej padal,

Nikdy neprestal,

Pre ich pieseň,

Pre radosť každého dňa.

Tancuje pre nich,

Pretože sa oplatí, 

Pretože môže byť, 

Na svete krásne. 

Tak nech padá, nech tancuje. 

A predsa bol iný.