Útržky rán

Stoji veta,

Na polceste z úst,

Nie pripravená do sveta, 

Nie pripravená ujsť. 

Stojí ona vedľa, 

Od všetkých svojich odvedená,

Pre nich dávno stratená, 

Strieborná vysoká jedľa. 

Vraj spáchala zradu,

O tom ona netuší, 

Má v jadre vadu, 

Život ostatných ruší. 

A pritom tam stojí, 

Roky dlhé jak slnko na oblohe,

Ale nik sa jej nebojí, 

Nepodrobia myseľ námahe. 

Nejeden rubač dreva,

Do nej ťal, znova a znova,

Ohlasovala jej bolesť len sova,

A ona sa ani nehnevá. 

Odniesol ju do domu jeho,

Deti, ozdobme ho!

K Vianociam, nech je krásny, 

A stromčeka svit jasný. 

I kmeň plakal slzy lepkavé, 

Dni boli prchavé, 

A ku koncu, 

Sa na ňom len ozdoby ligocú. 

Vyhodili ju von jak psa,

Keď z nej zmizla krása,

A tak jej prvý koniec mladosti, 

Priniesol len iskry a strasti. 

O rokov pár, 

Vyrazil hlavný konár, 

A ťahal sa do výšky a ešte, 

Silnejšie než kliešte. 

A tá farba života, 

Zelená, jak jar sama celá, 

Ale jej beda,

Prišla doba zlá. 

Zimné vetry zo severu,

Jak šli, tak ničili, čo mohli,

Každú byľ i strom ohli, 

Malú mali v sebe vieru.

Vyvrátilo i jedľu našu, 

Bola jak na kašu, 

Na časti zlomená,

Mnohé kolená. 

A zas len o čas druhý, 

Vyrazil z nej nový život, 

A ten jej viac drahý, 

Pevný sťa plot. 

Sestry závideli nemálo, 

A tak rástli rýchlo, 

A im sa zdalo,

Že to za to stálo. 

A prišiel hmyz škaredý jak,

Noc bez hviezd, 

A nebolo tomu inak,

V každej pár ich hniezd. 

Vŕtali sa do hĺbky,

Ten bolestivý ryk,

Ale nepočul nik,

A lámali sa na kúsky. 

Zas len naša jedľa, 

Prežila tú skazu,

Nechýbalo však veľa,

A podľahla by mrazu. 

Jak dlho tá vydrží?

Ona nie je z nás!

Kedy ju to zloží?

Je to na nás!

Tak sa za jej chrbtom,

Sestry krákali celé dni,

Ohovárali šeptom, 

Vymýšľali ľsti. 

A jak domino o seba,

Padali, chceli ju zoťať, 

Ale zlým smerom než je potreba,

A na zemi museli ležať. 

Už sa nepostavili znova,

Neboli toho hodné, 

A zas len sova,

Ohlasovala dni plodné. 

Len ona sama stála tam,

Rovná sebe i sestrám, 

Že ona si zaslúži všetko, 

Čo životom jej lomcovalo prudko. 

A vo svojej kráse nemalej, 

Vynímala sa k oblakom, 

A z lesa i z dediny ďalekej,

Vyhýbali sa jej oblúkom.

Pre jedľu našu jedinú, 

Čo utrpenie si niesla veky, 

Neznáme žiadnu inú, 

V pamäti nám naveky.