Svetluška

A dočkala sa konečne, 

Skončilo obdobie večné, 

Čo nudu jej prinieslo dosti, 

A teraz bzučí od radosti.

Pretiahne hlávku, 

Nôžky a rúčky, 

Na trupe obrúčky, 

A na zadočku žiarovku. 

Blik, blik,

Aký nezvyk,

Ešte vyleštím, 

Nech žiarou poteším. 

Susedia už pripravení sú,

Nenápadne čakajú,

A hľa!

Letia z poľa. 

Pozor a štart,

Letia vzduchom,

Letia tmou,

A na zadočku smaragd. 

Predbiehajú sa, len,

Aby získali najlepšiu zo žien,

A svetlušky svetlušiakov, 

V myšlienke na 100 rokov.

Len naša zaostáva nechcene, 

Obchádzajú ju,

Prečo ma nik nechce?

A potom vidí. 

Jej žiarovka nesvieti,

V panike spleti,

Uhládza, leští, nabíja,

A čas tým zabíja.

A svetlo nič, márne,

A chvíľa stárne, 

Všetci už odleteli,

A v domovoch sa usadili. 

Noc tichá, tmavá,

A ona jediná,

Smutná,

Bez ženícha.

I začne si pohmkávať pieseň,

Začuje ju jaseň, 

A nie strom,

Ale tvor na ňom.

Blíži sa k nej opatrne,

Vyľaká, on ustarane, 

Sa jej prihovorí, 

A láska zahorí. 

Aký divný pár,

Svetluška a komár,

A nech si ukazujú na nich,

Závidia im lásky prepych.

No a čo, že muška,

Nesvietila ako mala,

I tak svetluška,

Dostala, čo chcela.

A osamelý komár, 

Čo nosa nemal,

Spolu sadli na konár,

A dopĺňali sa.

A tak by to malo byť.