Náš nehmotný život

Nikto mi ťa nevezme,
To ver mi,
Keby niekto skúsiť chcel,
Tak sa mu to nepodarí.

Ako sa to smeje,
Ako to plače,
Spolu vandruje,
To duše naše.

Je azda život krátky
Na to, aby sme boli šťastní?
Nezažiť tú premenu,
Z tela na dušu.

Máme cieľ spoločný,
Veď o tom sme snívali,
Keď sme sa spojili,
A tajne si spievali.

Je to azda hriech?
Túžiť po sebe,
Cítiť sa sťa púpä v rozkvete,
Prv ako zmení sa v peľ.

Ale ma to ťaží,
Ale ma to kvári,
To svet ma neobdarí,
Mať takej čary.

Jestvuje takého miesta,
Kde tône sú plné radosti,
A my prišli ta,
Bez nijakých starostí?

Podobá sa to vetru,
Čo príde a je zas tu,
Mení sa a formuje,
Dokola nás obklopuje.

A veríme tomu?
A chceme to zažiť?
Dáme sa na cestu,
Kde sa večne bude žiť?

Nie sme si rovné,
Vôbec podobné,
Ale spoločné,
To je niečo iné.

Ak máme na to odvahu,
Isto to zvládneme,
Prekročiť medzeru,
Čo vytvoril život vo vesmíre.

Iným neviditeľné,
Spolu jedinečné,
Čo bolo pred nami skryté,
Je teraz navždy večné.